Ták a je to konečne tu. Dlho sľubovaná poviedka s Niallerom uzrela svetlo sveta. :) Dúfame, že sa Vám bude páčiť minimálne tak, ako predošlé poviedky a znova budete komentovať. Ale musíte poriadne! :D Okej, dosť bolo kecov, tu ju máte, prá trochu dlhšia :) : 

Ona:

Všetko sa to začalo v jeden piatkový večer. Ako takmer každý deň som robila v  našom bare, Made in Brazil, v známej časti Londýna, Camden.  Vlastníkom je môj otec a ja mu tu oficiálne pomáham od 15 rokov . Teraz mám už 22 a berie ma ako každého iného zamestnanca. V Londýne bývame od mojich troch rokov a s otcom tvoríme nerozlučnú dvojku.  Pre mňa môj otec predstavuje ideálneho chlapa. Zodpovedného, starostlivého, láskavého, no proste dokonalého. Stále vyzerá veľmi dobre a nejedna žena sa už snažila získať jeho srdce. Ani jednej sa to nepodarilo.

Môj otec na lásku k žene zanevrel. Mama nás opustila, kvôli inému. Bohatšiemu.  Otcovi zlomila srdce, no zároveň mu otvorila oči. Podradnú prácu robotníka na zavolanie opustil a rozhodol sa začať niečo nové. Niekde inde. A keď už začať niekde inde, tak poriadne ďaleko. Len tak si vysvetľujem jeho zmýšľanie, keď sa spolu so mnou, vtedy trojročným dievčatkom presťahoval do Londýna. Začínal v podstate od nuly a dostal sa poriadne ďaleko. Neprestal byť mojím hrdinom ani keď som bábiky vymenila za šminky. Máme spolu výborný vzťah a ja som za to neskutočne vďačná. O mame sa nebavíme. Nepripomínam mu ju, radšej mu pripomínam aký je skvelý, že sa dokázal vyšvihnúť v cudzej krajine.

Jazyk sa učil sám a teraz má prízvuk takmer ako ozajstný Angličan. So mnou sa do mojich piatich rokov rozprával len v portugalčine, lebo sa bál, že ma naučí zle po anglicky. S Angličtinou som sa teda stretla až v škôlke. Keby nevyzerám, tak ako vyzerám, nikto ani nevie, že angličtina je vlastne môj druhý jazyk. Lenže je nie som bledá ako väčšina pravých  Angličanov, mám tmavšiu pleť, dlhé, jemne zvlnené, čierne vlasy a tmavé oči. Nie som veľmi vysoká, postavu mám chudú, zaoblenú len na miestach, kde to treba. Na postavu som si nikdy nemusela dávať extra pozor, pretože ak práve nerobím za barom alebo neobsluhujem zákazníkov, tancujem tam sambu. Keď som bola mladšia, venovala som sa tomu aj súťažne, no dnes sa venujem hlave práci v bare. Otec ma tam potrebuje, samozrejme mu bolo ľúto, že som sa vzdala toho, čo ma bavilo, tak to nakoniec vyriešil takýmto kompromisom.

Počas väčších osláv, ktoré sa v našom bare vyskytujú čoraz častejšie, vymením zásteru za pierkové farebné šaty a zvŕtam sa s spolu s ďalšími na pódiu. Zákazníkov učíme sambu a bavíme ich. Často tú mávame aj živé koncerty brazílskej hudby, barmanské show a podobné zábavky. Práve preto sa náš bar stal veľmi populárnym. Dnes tu mám uzavretú spoločnosť a to teda naozaj uzavretú, vonku stoja obrovskí ochrankári. Narodeniny sa tu rozhodol osláviť jeden z nejakej britskej skupiny. Otec a ani my zamestnanci sme samozrejme proti zvýšenej ochrane neprotestovali, za túto párty budú poriadne „vianočné“ odmeny. No aj tieto peniaze si každý z nás musí poriadne odmakať. Je tu dosť ľudí, lietame ako splašení, no aj tak sa neprestávame usmievať. Nie je to falošné, úsmev k nám proste patrí. Rozprávame sa so zákazníkmi, predvádzame naše barmanské umenie, v ktorom som sa aj ja za posledné mesiace poriadne zlepšila, no a o pol noci chystáme aj sambu. No do polnoci je ešte času dosť, treba sa venovať drinkom. Za hodinu som nemiešala ešte ani jeden nealkoholický. Aby sme tú sambu o pol noci netancovali sami pre seba.

V bare bolo tlmené svetlo, rozveselované farebnými svetielkami. Dnes sme tu mali dvoch brazílskych spevákov, ktorý spievali fakt úžasne a zároveň hrali na typických nástrojoch. Na Brazíliu sa veľmi nepamätám, predsa som bola malá. Ale ak tí, ktorí tam žili dlhšie hovoria, že sme sem priniesli kus  Brazílie a každý sa tu cíti výborne, ako to asi môže byť tam. Viem, že sa tam nedostanem, otec si nemôže dovoliť odtiaľto odísť a zrejme sa ani nechce vrátiť, čomu chápem, no niekedy si tak sama pre seba snívam.. Rio de Janeiro, karneval, pláž, more...

Pozerala som na farebný drink s kúskami ovocia, ktorý som práve dokončila. Do speneného vrchu som zapichla slamku a ozdobila ju aj pohár čerstvým ovocím. Znova som  snívala s otvorenými očami. Otec, ktorý sa staral o spokojnosť zákazníkov, nadväzoval s nimi kontakt a tak si zároveň robil dobré meno a získaval klientov, vždy spája príjemné s užitočným, si to všimol a trocha výstražne na mňa pozrel. Nevinne som sa usmiala a rýchlo som naložila drinky na tácku a odniesla ich k stolu, kde sedeli naše celebrity. Na stole toho mali strašne veľa; tortu, čipsy, darčeky boli úplne všade, drinky, aj keď to bol najväčší stôl aký tu máme, bol úplne plný. Očkom som si ich poprezerala. Bolo tam 5 chalanov, tipujem že okolo 20tky, jeden starší pán, ktorý sa nám na začiatku predstavil ako ich manažér a tri baby. Všetci mali na hlavách nakrivo nasadené trojuholníkové čiapky a smiali sa jedna radosť. 

Keď som prišla k ich stolu a pohľadom som hľadala miesto, kam môžem položiť drinky, jeden z nich, modrooký blonďák, rýchlo spravil miesto a koláče si položil na kolená. Milo sa na mňa usmial a možno som si to len namýšľala, pretože to mi ide a položila som im drinky na stôl. Keď som sa vracala k baru, pozrela som na veľké hodiny na stene. Už iba pol hodina do pol noci. Chvíľu som ešte miešala drinky a potom štyroch z nás vystriedali.

Obsluha a vlastne všetci, ktorý sa starajú o chod podniku sú pôvodom z Bazílie. Takto tu vždy panuje skutočná brazílska atmosféra, ako som už spomínala, je to domov pre všetkých, ktorý ten skutočný Brazílsky opustili a prišli sem. A ako sa na správnych Brazílčanov patrí, v našom domove je vždy veľa miesta pre hostí, ktorých si vážime a snažíme sa im ponúknuť všetko, čo nás robí šťastnými. Držíme pokope, ešte som tu nezažila žiadnu hádku. Jasné, že sem tam sa nájde niekto, kto nemá práve najlepšiu náladu, no to mu tu vydrží tak hodinku a už sa veselo usmieva.

Čašníci a čašníčky, ktorí nás vystriedali už kmitali za barom a my štyria, ja, Alessandra  a jej dvaja bratia Eduardo a José, s ktorými som výborná kamarátka, sme sa išli prezliecť do našich „operených“ kostýmov.  Alessandra má 25 rokov, jej bratia sú dvojičky a majú 23, ona tancuje s Josém a ja s Eduardom. Obidvaja sú poriadne čísla. Nepodobajú sa len výzorom ale aj myslením. Všetko robia rovnako a každý deň s nimi zažijem kopu srandy. 

Vzadu máme spravené provizórne mini šatne, kde sa chystáme. Kostýmy sme už mali zavesené na vešiakoch v ochranných obaloch. Naše kostýmy sú poriadne vyzývavé, ale to k tomuto tancu proste patrí. Ja mám na dnes silno modrý kostým, ktorý pekne ladí k mojej tmavšej pleti a čiernym vlasom, s kratučkou sukničkou, ktorá ma na jednom boku len šnúročku a je ozdobená pierkami a vrchom  s ňou spojený trblietavým  pásikom, ktorý sa mi točí cez brucho. Vlasy som si nechala vyčesané v cope a ozdobila ich len kvetovou sponou. Alessandra ma namaľovala, to je jej záľuba, obuli sme si topánky, ktoré mali okolo členkou zase pierka a spolu s dvoma fešákmi v košeliach, ktoré mali taký  výstrih, že im bolo vidno každý sval na hrudi sme čakali kým odbije polnoc. Kostýmy nám šijú šikovné, ako inak brazílske krajčírky, nemáme ich veľa, ale často ich meníme, niektoré máme potom vystavené v bare, niektoré predáme. Tento sa mi páči zatiaľ najviac. Eduardo má tiež modrú košeľu, Alessandra má žltý kostým, je ešte tmavšia ako ja, takže na nej doslova žiari a José v žltej košeli vyzerá ako roztomilý kanárik.  Počuli sme ako môj otec odrátava sekundy do pol noci, ako keby bol nový rok, zákazníci spolu s ním kričali záverečné čísla a my sme už boli nachystaní vtancovať tam.

Keď začala hrať hudba, doslova sme tam vleteli ako také papagáje, napokon v pierkových kostýmoch sme tak aj vyzerali a show sa začala. Na parkete som vždy neuveriteľne šťastná. Všetci sme šťastní a keďže šťastie je nákazlivé, nenájdete ani jedného človeka, ktorý by sa krčil pri stole. Všetci stoja, tlieskajú, tancujú, smejú sa.. A to nás dobíja ešte viac. Po dvoch odtancovaných číslach, nachvíľu prestaneme a Eduardo s Josém sa ujmú mikrofónov. „Potrebujeme dve dobrovoľníčky a dvoch dobrovoľníkov.“ Všimnem si ako vystrelia ruky chalanom zo skupiny, ktorí stoja hneď pred pódiom. „Dievčatá by vám veľmi radi vyhoveli, len neviem či vás zvládnu toľkých naraz.“ zasmial sa Eduardo a José ho hneď doplnil. „Pokiaľ by vám nevadilo tancovať aj s nami.“ všetci sme sa zasmiali a traja z nich stiahli zo smiechom ruky. No ten blonďáčik ju stále mal hore.

Alessandra na mňa žmurkla a ukázala na toho druhého, ktorý mal narodeniny. No a ja som teda zavolala toho blonďáka. Čím bol bližšie, tým viac som sa usmievala. V tvári mal niečo, čo mi hneď povedalo, že s ním bude sranda. Bol odo mňa kúsok vyšší, krásne voňal a z jeho smiechu som fakt nemohla. „Tak dievčatá predstavte sa svojím novým partnerom a pokúste sa ich nožičky naučiť rytmom samby.“ povedal Eduardo a spolu s Josém zišli s pódia a naschvál zamierili k ostatným z nich, akože ich naozaj idú učiť tancovať. „Vivien.“ zasmiala som sa a podala som ruku blonďákovi. Pozrel na mňa najkrajšími modrými očami, aké som kedy videla a stisol mi ruku. „Niall.“