Paul:

Hneď som si všimol, že je na nej niečo divné. Toto nenechám len tak.. Keďže teraz majú chlapci pár dní voľno, vzal som si ho aj ja a rozhodol sa ísť do Londýna. Vyhľadal som jej lekára a zaplatil mu poriadne peniaze aby mi o nej podával všetky informácie. Pár minút potom, ako som odišiel z ordinácie jej doktora a sadol si do jednej kaviarne mi zazvonil mobil. Veronica je tehotná. Vedel som, že to dievčisko nie je nič dobré. Zistil som si aj, kde býva, tak som sa tam vybral. Otvorila mi pani v strednom veku, pravdepodobne jej mama a pozvala ma dnu, že ešte nie je doma, ale môžem na ňu počkať. Poďakoval som, sadol som si na gauč a čakal, kedy sa to peklo v jednej osobe dostaví domov.    

 "Čo tu chcete?" zavrčala.    

"Veronica, potrebujem sa s tebou porozprávať. Súkromne."  

"Nechcem sa s vami rozprávať. Môžete prosím vás odísť?"  

"Daj mi dve minúty, prosím ťa. Potom odídem." 

"Nie..Choďte teraz."   

Na okolí chvalabohu nikto nebol. Tak som mohol kľudne rozprávať. Okamžite som zmenil tón hlasu. "Zlatko, teraz ma dobre počúvaj. Buď si to decko dáš vziať, alebo o tom Liamovi ani necekneš. Je ti to jasné? Zničíš mu tým život!"  

"Prosím?? Ako ste sa o tom dozvedeli?!?" nahnevane podišla dopredu.   

"Dokážem si veľmi rýchlo zistiť informácie. Ale dúfam, že ty si ma počula. Ak to tak nespravíš, zničím život ja tebe. A to trpko oľutuješ.." 

 "Prestaňte sa mi vyhrážať. Myslíte si, že sa vás bojím?? Čo také mi už len vy môžete spraviť?"  

"Veľmi by si sa divila, čo všetko by som dokázal. Tak čo, necháš Liama na pokoji podobrotky, alebo ťa k tomu budem musieť prinútiť?"  

"Ja..Teraz sama neviem, čo mám robiť, takže mi okamžite prestaňte rozkazovať, alebo o čo vám vlastne ide!" slzy už mala na krajíčku. 

 "Ak sa to dozvie Liam, postarám sa, aby si si nikde nenašla prácu, ani žiadnu ďalšiu školu. Najlepšie by pre vás oboch bol potrat. Ste ešte len decká! Obaja!"

Veronica:

"Tak ale o tomto vy nemôžete rozhodovať. A je mi jedno koho ste manažér alebo čo vlastne ste!! Hrabete len pre seba.. Liam je ten, kto sa to mal dozvedieť ako prvý. Týka sa to iba nás dvoch." celá som sa triasla a zatínala som zuby, aby som sa nerozplakala. 

"O tomto sa Liam nesmie dozvedieť, nerozumela si mi?! Zničí to celý jeho život a aj karéru! To chceš? Zničiť niečo, pre to tvrdo drel?!" Musela som sa otočiť. Už som to nevydržala.. Keď už ma nemal kto utešiť, tak som aspoň objala sama seba rukami a snažila som sa tak veľmi netriasť. "Ja si ho nedám zobrať.." 

"Tak ho daj na adopciu, alebo si ho aj nechaj, ale Liam o tom nesmie vedieť. Ani slovíčko.."   

"Ale to znamená, že už sa...že už sa k nemu nemôžem ani priblížiť.." 

"Správne. Pochopila si to.."    

"A môže k tomu povedať niečo aj on, alebo budete organizovať celý jeho život vy??"

"Liam je na takéto veci ešte primladý, rovnako, ako ty. Ale prvoradý je on. On má veľké predpoklady do budúcnosti.." 

"Aha...Fajn..Vypadnite!" 

"Ak sa o tomto celom Liam dozvie, ver mi, že ti zničím život." povedal, vzal som svoj kabát a odišiel.

Vybehla som do izby a zamkla som sa tam. Schúlila som sa do postele a išla som si vyplakať oči. To by som nebola ja...Vždy sa to pokazí, vždy..Ja už radšej ani nechcem byť šťastná, lebo to čo potom príde je sto krát horšie.  Nevedela som čo mám robiť. Bála som sa. Paul znel naozaj vážne a zrejme všetko čo povedal aj myslel smrteľne vážne. Vedel, že ma má v hrsti. Nikdy by ma ani len nenapadlo takto zničiť Liamovi to, čo si vybudoval. V tom mal pravdu..Teda v tom, že toto by mu určite nepomohlo. Ale ja som to naozaj neurobila naschvál. Do večera mi volal tri krát, no nezdvihla som mu to. Nikomu som sa  celý deň ani neozvala. Premýšľala som nad všetkým, no vôbec som nevedela, čo mám robiť..