Prečo je more slané - 1 časť
Prečo je more slané - I. časť
Prečo je more slané? Vždy nebolo.
Kedysi dávno, pradávno, keď voda v mori bola sladká a soľ v horách tvrdá ako skala, žil kráľ. Mocný kráľ, mocnej soľnej krajiny. Ten mocný kráľ, mal však jednu slabosť. Tou slabosťou bola jeho jediná dcéra, krásna Solulienka. Všetkého mal dosť. I bohatstva, i rozumu, i soli. Iba dcérku mal jedinú. A o ňu sa bál.
Vládol múdro a spravodlivo nad svojou veľkou krajinou, ktorá bola stále bohatšia a bohatšia, pretože ľudia všade, na celom svete soľ potrebovali, a chodili ju nakupovať. Kde? No predsa do soľnej krajiny. Prichádzali tam kupci z celého sveta. Prichádzali so zlatom, drahými kameňmi, a odchádzali so soľou. Krajina bohatla a prekvitala. A Solulienka tiež.
Bola krásna a múdra a nadovšetko otca milovala. Trávila s ním každú voľnú chvíľku. Zabávali sa spolu, zhovárali a zhovárali. Vlastne, Solulienka sa stále vypytovala, a kráľ odpovedal. Učil dcérku, odovzdával jej vladársku múdrosť a tešil sa že raz, keď dorastie, bude ona spravodlivo a múdro vládnuť v ich krajine, kde soľný mužíčkovia v hlbokých jaskyniach rúbali soľné skaly, poddaný ich vonku drvili a mleli, do bielych vriec to bohatstvo nakladali, a kupci z celého sveta, ju do všetkých jeho končín rozvážali. A spolu so soľou i chýry o krásnej Solulienke.
A do krajiny okrem kupcov, začali chodiť i mladí muži. Boli to synovia kráľov z ďalekých krajín. Všetci chceli vidieť Solulienku, stretnúť sa s ňou, pozhovárať. A keď sa im túžba splnila, opantala ich ďalšia: chceli sa s ňou oženiť. Ale Solulienka bola ešte veľmi mladá, a zatiaľ iba svojho ocka milovala. Roky ubiehali. Soľná krajina bola čoraz bohatšia, Solulienka čoraz krajšia, a kráľ čoraz starší, a smutnejší.
Pýtate sa, že prečo smutnejší?
Nuž preto, lebo sa bál.
Že čoho sa už bohatý a mocný kráľ mohol báť?
No predsa samoty.
Solulienka, jeho jediná dcéra, dorástla, a kráľ vedel, že nadišiel čas, Solulienku vydať. A ten čas privial na čelo kráľovi chmáry. Pytačov veľa, dcérka jediná. Žiadneho z kráľov si nechcel rozhnevať, žiadneho uraziť. A navyše, nechcelo sa mu s dcérkou rozlúčiť a do nejakej cudzej, ďalekej krajiny ju vydať. Chcel, aby bola stále pri ňom, aby ho na starobu tešila, aby múdro spravovala krajinu, v ktorej vyrástla. Kráľa nie vladárske, ale otcovské starosti kvárili. Nevedel sa rozhodnúť, nevedel ich vyriešiť.
A Solulienka? Ani tá veru o bohatých pytačov z ďalekých krajín nestála, ani jej sa nechcelo odísť zo svojej soľnej krajiny. A to najmä od chvíle, keď sa s Miškom vodárom, po prvýkrát stretla.
Kto bol Miško vodár?
Nuž v soľnej krajine, kde bolo všetkého dostatok, predsa len niečo pochybelo. Voda. Nie že by tam neboli potoky, rieky, či jazerá, to nie, boli, ale slané. To preto, lebo potôčiky zo slaných skál vyvierali, svoju slanú vodu do riek vylievali, a rieky slanou vodou jazerá plnili. A ktože už môže slanú vodu piť? Nik! Ani v soľnej krajine. Bola by tam bieda žiť, keby nie jedného vysokánskeho vrchu, z ktorého mocný prameň sladkej vody vyvieral. Sladký preto, lebo do takej výšky, z ktorej on padal, slané skaly nedorástli.
A pod tým vrchom, žil starý vodár. Odvekov muži z jeho rodu po celej krajine vodu rozvážali. Ľudia si ich vážili, lebo vedeli, že tak ako bez soli, ani bez vody nemožno žiť.
Starý vodár mal dvoch synov. Ale nie vždy to, čo z jednej byle vyrastie, rovnaké býva. Ani vodárovi synovia neboli rovnakí. Keď dorástli, otca v práci vystriedali. Spolu ráno do sudov vodu naberali, sudy na vozy nakladali, po krajine rozvážali, s ľuďmi sa stretávali, a skúsenosti naberali. Ale nie rovnako. Lebo ani rozumu pán boh každému rovnako nenadelil. Miško vodu rozvážal, s ľuďmi sa zhováral, ich problémy im pomáhal riešiť, krajinu dôverne spoznával. Vedel o všetkom, čo sa v nej deje. Možno lepšie ako sám kráľ. A Juro? I ten vodu rozvážal. S ľuďmi sa stretával, ale videl iba to, čo vidieť chcel. Kto je bohatý, kto ešte bohatší. Starosti iných ho netrápili. Iba on sa trápil, že nie je bohatý. Bohatý ako kráľ, čo mu celá krajina a všetky tie soľné jaskyne patria.
A tak tí dvaja bratia po krajine chodili, vodu rozvážali. Ale kým Juro domov iba zášť a závisť v svojom srdci donášal, Miško ten sa po každej ceste domov bohatší vracal. Bohatší na srdci i na rozume. Pretože ľudí počúval. Ich radosti i bôle s nimi prežíval. Bol spokojný a šťastný. Až do chvíle, kým sa po prvý raz, s princeznou Solulienkou nestretol. Lebo i na hrade pitnú vodu potrebovali.
A keď jedno ráno spolu s bratom na hradnom nádvorí sudy s vodou skladali, zazreli princeznú. Obaja ostali jej krásou omráčení. Obom sa srdcia rozochveli, lenže každému inak. Jurovi závisťou, že ju nemôže mať, Miškovi smútkom, že ju nemôže mať.
Pokračovanie rozprávky bude zajtra.