O plačúcej labuti
O plačúcej labuti
Stalo sa to veľmi dávno. Odvtedy už prešlo toľko času, že tam, kde tiekla rieka, stoja dnes vrchy, a kde stáli bralá, šumí hora.
Rybárovi Jankovi sa narodilo dievčatko. Janko túžil síce po synovi, no aj dcérke sa potešil. A mať, tá sa išla pominúť od radosti.
Dievčatku dali pekné meno Lada.
Rodičia sa starali zo všetkých síl, aby dcérka bola dobrá, pekná a šťastná. Mať ju za celý prvý rok neoslovila menom, aby sa zlí duchovia nedozvedeli, že sa Jankovi narodilo dieťa. Oslovovala ju: moja krásna, moja drahá. Nad kolísku zavesila medvedí zub, aby odplašil zlých duchov, dreveného vtáčika, aby dcérka neplakávala, brezové náušnice, kohútie labky a napokon hrbatú drevenú starenku, aby dcérka mávala pekné sny. Umývala ju materinským mliekom, vankúšik jej spravila z kajčieho peria a perinku z peria kukučieho.
Prešiel čas a Lada vyrástla na nevídanú krásavicu.
Tvár mala bielu a širokú ani mesiac v splne, oči ako čierne ríbezle, líca ako ružička, pery ako zrelá malina. Štíhla a urastená ani ľalia. Taká utešená bola Lada…
Rodičia hľadia na ňu a len tak rastú od radosti.
Jedno však vypálilo zle: Lada nevedela nič robiť. Mať sa strachovala, že dcére zdrsnejú ruky, preto Lada ani oheň nerozkladala, ani drevo nerúbala, ani ryby nečistila, ani veslá nikdy nedržala, ani kože nevyrábala. Mať sa strachovala, že dcére očervenejú oči, preto Lada nevyšívala odevy, nezošívala kože, nevytrhávala sobiu srsť na vyšívanie. Zašlo to tak ďaleko, že Lada nevedela ani len cesto zamiesiť, ani osúchy upiecť. Nevedela načisto nič.
Inšie nerobila, len si chodila po dedine, ľahučká a driečna. Mládenci mohli na nej oči nechať. Hľadia, hlavou kyvkajú, no priblížiť sa neodvážia.
Prišiel k nej jeden na pytačky. Najlepší poľovník v dedine: ak sa zver s ním stretne, zaplače, lebo vie, že má hodiny spočítané. Ten mládenec prišiel k Lade na pytačky. Lada sa nafúkla, nos odvrátila:
„Odíď, smrdíš zverinou. Ako by som mohla s tebou žiť! Pooškuľovala by som si ruky o tvoje kože…“
Prišiel na pytačky druhý. Najlepší rybár v dedine: desať rýb jedným razom zabije, v zime aj cez ľad vidí, kde ktorá ryba spí. Ten mládenec prišiel k Lade na pytačky, ale ona sa odvrátila, nos si prstami zapchala:
„Odíď, smrdíš rybami! Ako by som mohla s tebou žiť! Neprestajne by som chodila mokrá!“
Prišiel na pytačky tretí: mal najlepší psí záprah v dedine, rýchly ani vietor. Jeho záprah nikto nepredbehol, nik sa s ním nemohol merať. Ten mládenec prišiel k Lade na pytačky, no ona naň ani nepozrela. Ešte sa len na prahu zjavil, zamávala rukami a zaborila nos do vankúša:
„Odíď, smrdíš psami! Nemohla by som s tebou žiť! Tvoje psy by mi po nohách stúpali!“
Pytači jej vyčítajú:
„Prečo potupuješ našu prácu? To sa nepatrí!“
Počula to mať a tiež dcére vyčíta:
„Mrzko sa správaš k ľuďom, urážaš ich.“
Lada sa nazlostila, zamávala rukami, očervenela od zlosti a zakričala:
„Viem, že sa ma už dávno chcete zbaviť!“
„Čo to vraviš, dcérka!“ zhrozila sa mať. „Ži si, ako chceš, celý život môžeš žiť s nami.“
Lenže kto beží dolu svahom, váľa so sebou kamene. Lada odohnala pytačov, a zakrátko sa jej i rodičia spríkrili: Prečo má mama také mrzké šaty? A prečo otec prišiel z rybačky mokrý? Všetko jej je protivné.
Mať jej dáva kašu.
„Prečo nie je mäkká?“ kričí Lada.
Mať jej dáva rybu.
„Prečo nie je čerstvá?“ kričí Lada.
Mať jej dáva mäso.
„Prečo je také tvrdé?“ kričí Lada.
Mať položí na stôl pampúšiky.
„Prečo sú horúce?“ odpľúva krásavica Lada.
Zaplakala mať. Ničím dcére nevyhovie. Zavolala deti od susedov a dala im pampúšiky. Pojedli a chvália:
„Veľmi dobré ste spravili, teta, mäkké a sladké.“
To už Ladu načisto dopálilo. Odstrčila matku, zadupkala nohami, rozkričala sa, vybehla z domu. Obzerá sa okolo seba – všetko je jej odporné: všade špina a dym a ľudia akí sú len mrzkí! Pozrie hore, vidí – labute letia. Perie sa im ligoce ani padlý sneh. Letia labute nevedno kam, pred zimou odlietajú.
Lada vykríkla:
„Cez hlavu sa prehodím, na bielu labuť sa premením! S labuťami poletím do neznámych krajov, čistých ľudí budem hľadať. Druhú mať si nájdem!“
Cez hlavu sa prehodila, snehobielym perím obrástla, vzniesla sa na labutích krídlach, uletela.
Zaplakala mať, volá dcéru, aby sa vrátila, ale Lada sa ani neobzrie. Letí k labutiam a tie sa spytujú:
„Odkiaľ si, nová sestra?“
Lada hovorí:
„Poletím s vami, chcem nájsť čistých ľudí, čo by nesmrdeli rybami. V neznámych krajoch si nájdem druhú mať.“
Labute jej nespravili medzi sebou miesto, neprijali ju do kŕdľa.
Tá, čo letela v čele, zaplieskala krídlami a vraví:
„Vari sa dá nájsť druhá mať? Každý môže mať len jednu matku.“
Labute Ladu neprijali, musela letieť sama. Letí, na mať sa jeduje, na labute sa jeduje:
Zaletím do iného kraja! Nájdem taký kraj, kde ľudia nesmrdia rybami, ani zverinou, ani psami, čisté miesto nájdem! Druhú mať si nájdem!
Letí preč a jej mať doma bez prestania narieka.
Spŕchlo lístie zo stromov. Zajac si obliekol biely kožuch. Veverice už pojedli všetky oriešky. Kožené podbitie na lyžiach ovlhlo.
A mať len narieka, len hľadí na oblohu v tú stranu, kde uletela Lada. Neprestajne na oblohu hľadí, aj na oheň v peci zabúda. Začal oheň vyhasínať, až veru načisto zhasol. Odišiel z domu oheň, odišiel z domu život. Umrela mať Lady.
Podul vietor od cárstva. Zo starej trávy mladá tráva zelený výhonček pustila. Vládca vôd sňal z rieky ľadovú pokrývku. Medveď vyšiel z brloha. Zajac stratil v hore svoj biely kožuch. Stromy sa naliali pukmi. Sťahovaví vtáci sa vrátili na staré miesta.
Aj labute prileteli z ďalekých krajín.
Priletela i Lada. Nikde nenašla druhú mať. Zakrúžila ponad rodnú dedinu. Poletuje ponad rodný dom. Krúži a volá na svoju mať:
„Cez hlavu sa prehodím, na dievku sa premením! Mamičku si objímem, slzy jej poutieram.“
Z domu však nikto nevychádza. Vyletí Lada vysoko do oblohy a plače. Nemôže sa premeniť na dievku…
Celé leto lietala ponad rodnú dedinu, vyčkávala, kedy mať vyjde z domu a privíta ju. Nedočkala sa. Keď studený vietor podul, odletela Lada do teplých krajov.
Od tých čias prilieta každú jar, plače a kričí, svoju mať vyvoláva, ale dovolať sa nemôže.