Obraz
OBRAZ
,,Tak ako to urobíme?“ zahrmel Maroš. Telá na zemi sa zavlnili, ako keď pichneš do hniezda s hadmi. Dlhovlasý bradatý chlapík sa podvihol na lakti a díval sa na nich krvou podliatymi očami. Marianna videla, že si nie je istý, či bdie, sníva, alebo sa dostavilo obávané delírium.
,,Ja neviem, do rána som nespal,“ pozrel na neho zdrvený Tóno. Keby Marianna nebola naštvaná na jeho nezodpovednosť, bola by ho ľutovala.
,,Najprv povedz, čo si chceš zobrať do bytu a čo tu necháš.“
,,Chladničku nepotrebujem, mám novú. Hento kreslo tu bolo, aj posteľ,“ kalnými očami pozrel na posteľ so starožitným vyrezávaným čelom, na ktorej v tesnom objatí ležal párik, ktorý hluk ani v najmenšom nevyrušil. ,,Police sú moje, telka a hifi tiež. Aj maliarske náčinie,“ sadol si. Myslenie ho vyčerpávalo. ,,Obrazy, farby, to potrebujem. Ostatné si môžete nechať,“ ľahostajne mávol rukou. Zdalo sa, že mu je to jedno, chce mať predovšetkým pokoj. Maroš pozrel na Mariannu. Zamračene pokrútila hlavou. Pochopil. Nechce tu nič po Tónovi.
,,Dobre,“ rozhodol Maroš a obzrel sa na ostatných. Postávali uprostred chaosu a neveriacky sa rozhliadali, Oto nespúšťal pohľad z opáleného dievčenského zadku v tangáčoch vykúkajúceho spod paplóna na posteli. ,,Tóno,“ oslovil Maroš kamaráta, ,,zobuď svojich priateľov, dolu mám auto, odveziem ich domov. Janko,“ pozrel na šoféra, ,,dievčatá dajú do škatúľ knihy a menšie veci, nahádž to do auta. Zatiaľ poznášaj stoličky a ostatné väčšie kusy, so stojanmi opatrne. A hlavne bacha na obrazy. Chalani, pomôžte Jankovi, potom rozoberte tú policovú stenu. Ja sa o chvíľu vrátim,“ pochybovačne pozrel na Tónovu snahu pobudiť svojich spoločníkov, ,,potom sa pridám.“
,,Čo s tým hebedom?“ šofér hľadel s obavami na velikánsky stôl, ktorý zaberal pravý roh miestnosti. Sekera a píla, prečítala mu Marianna v očiach. Drevený kolos bol celý od farieb, neprehľadne zaprataný zmesou maliarskeho náčinia a použitého kuchynského riadu. Uprostred vyčnievala pomaľovaná busta, Marianne sa zdalo, že Leninova. Stôl bol naozaj obrovský, kto vie, ako ho sem dopratali.
,,Potrebuješ ho?“
Tóno pokrútil hlavou.
,,A ty, Maruš?“
,,Neviem. Iný stôl tu nevidím, zatiaľ by sa hádam hodil...“ neverila, že to vyslovila.
,,Dobre. Tak ho tu nechaj a pustite sa do ostatného.“
Chvíľu trvalo, kým Maroš dostal Tónovu partičku do auta, viac ako prehováranie zabral čulý ruch okolo, čo im nedal spať.
Marianna, Andrea a Hanka si natiahli gumové rukavice a do škatúľ ukladali knihy, hárky papiera, dosky so skicami a všetky ostatné drobnosti ležiace na policiach. Vilo, bývalý Marcelov priateľ, sa im viac plietol pod nohy, ako pomáhal. Marianna ho poprosila, aby do škatúľ nahádzal veci zo stola. Robil to zúfalo pomaly a pedantne, každú fľaštičku balil do novinového papiera, ale aspoň neprekážal. Najviac roboty urobili šofér s pomocníkom, auto bolo čoskoro zapratané stoličkami, kreslami, policami, lampami a škatuľami.
Neborák Tóno sedel na posteli opretý o vankúše, hlava mu kľuckala na prsia.
,,Tóno, tá lampa je tvoja?“ zakričal Patrik.
Tóno zodvihol hlavu, rozlepil oči, prikývol a znovu zadriemal.
,,Tóno, toto môžem vyhodiť?“ Oto držal v rukách akýsi zhúžvaný kus alobalu. Tóno naňho zazrel ako žaba z prachu a nečakane pružne vyskočil. Vytrhol mu tú zvláštnu vec z rúk a pritisol si ju na hruď. ,,Čo si sprostý? To je strašne vzácny artre... atre... ar-te-fakt,“ podarilo sa mu napokon vyslabikovať. Potom zaliezol na posteľ a o sekundu zaspal.
Takto to pokračovalo až do obeda. Ako posledný putoval do auta Tóno držiaci v rukách ,,strašne vzácny artefakt“ a jeho vankúš s paplónom. Všetci muži sa vybrali vykladať veci z auta do ateliéru, odmietli aj obedovať. Chceli to mať čím skôr za sebou. Marianna si vydýchla. Očami sledovala spúšť, ktorá zostala po sťahovaní. Nastala druhá fáza – deratizácia.