Ako na hojdačke
Ako na hojdačke
Večerné šero narušil zvuk telefónu. Domino, napadlo jej automaticky. Nedočkavo sa za ním načiahla. Odopreté - hľadeli na ňu písmenká. Niekoľkokrát si sľubovala, že nebude preberať hovory, pri ktorých volajúci zatajuje svoje číslo, ale skoro vždy napokon podľahla. Nedalo jej to ani tentoraz. ,Čo ak je to niečo dôležité?´ odôvodnila svoje rozhodnutie a stlačila príjem.
,,Prosím.“
Márne sa snažila začuť zvuk z druhej strany.
,,Prosím,“ ozvala sa dôraznejšie, ticho sa však predlžovalo.
,,Prosím, kto volá?“
,Hlúpe vtipy,´ usúdila. Už chcela prerušiť spojenie, keď spozornela. Začula, ako niekto na druhej strane linky dýcha. Odrazu vedela, že tam niekto je a počúva ju.
,,Kto je tam? Čo sa stalo? Ozvite sa!“ vysiela svoj hlas do éteru a pritom jej mozog pracuje na plné obrátky. Čo ak je to Domino, havaroval a teraz nemôže rozprávať? Hlúposť, ten nemá utajené číslo. Alebo nejaké decká zo školy, získali to moje a teraz sa zabávajú. Ale to by bolo počuť aspoň nejaký chichot. Vymýšľa hypotézy, ktoré vzápätí sama vyvracia.
Pozrie na mobil. V hlave sa jej rozozvučí alarm. Pokojne jej leží v ruke a dýcha ako nejaká živá bytosť. Po chrbte jej prejde mráz, srdce bije opreteky. Cíti, ako sa jej vnútro napĺňa negatívnou energiou. Sála z telefónu tak intenzívne, až ho zaplnila úplne celé. Odrazu nepochybuje, že človek na druhom konci linky jej nevolá zo žartu, cíti to priam hmatateľne. Nevedela by to racionálne vysvetliť, jednoducho to vie. Rýchlo preruší spojenie.
Uväznená v zajatí strachu prešla do kuchyne. Pozrela na hodinky. Deväť hodín a Lucka ešte nie je doma. Pochytila ju neodôvodnená obava o svoju dcéru. Zbehla o poschodie nižšie a zazvonila u susedov. Otvorila jej Radkina mama Eva.
,,Ahoj,“ privítala ju s úsmevom. ,,Poď ďalej,“ pozvala ju s dnu, ,,mimochodom, gratulujem k sobášu.“
,,Ďakujem, prídem nabudúce, potom pokecáme. Prišla som si len vyzdvihnúť Lucku. Opäť sa u vás pozabudla.“
,,Lucku? Tá u nás nie je.“
Hana skamenela.
,,Teda, aspoň si myslím, pred chvíľou som sa vrátila z roboty, mali sme uzávierku,“ vzdychla si suseda a prešla k izbe. ,,Počkaj, pre istotu sa mrknem.
Tých pár sekúnd, tých pár krokov, ktoré spájali chodbu s izbou bolo pre Hanu strašných. Držala sa rámu dverí, v hlave jej ako zo zaseknutej platne dokola znelo: ,,Bože, nech je tam, Bože, nech je tam, Bože...“
,,Tu sú, sojky,“ obrátila sa k nej nič netušiaca Eva, ,,ticho ako myšky. Môžeš hádať, čo robia.“
S úsmevom sa vrátila ku dverám.
,,Už ide. Och, čo ti je? Je ti zle?“ spýtala sa s obavou v hlase, keď uvidela zblízka jej smrteľne bledú tvár.
,,Mami, sory, trochu sme sa pozabudli,“ s úsmevom vybehla z izby nič netušiaca Lucia, ,,sťahovali sme nové pesničky.“
Nedokázala zo seba vysúkať ani slovo, len si ju privinula, silno, až sa začala odťahovať.
,,Mami, chceš ma rozpučiť?“ odtláča ju od seba. ,,Čo ti je?“
,,Nič, len som sa o teba bála,“ začala vysvetľovať dcére a zároveň susedke. Narýchlo sa rozlúčila: ,,Ahojte a nehnevajte sa, že tu bola tak dlho.“
,,Ale, prosím ťa, veď sa neraz pozabudli aj u vás,“ usmiala sa, ,,a nezabudni mi prísť porozprávať o svadbe, keď budeš mať čas.“
,,Jasné, dakedy zaskočím,“ sľúbila, ,,dobrú noc.“
,,Dobrú,“ dvojhlasne zaželali spolu s Radkou, ktorá sa k nim medzičasom pridala.
Cestou hore schodmi začala dcére vyčítať: ,,Lucka, zajtra ideš do školy...“
,,Ja viem, ja viem a nepatrí sa byť tak dlho na návšteve a tak ďalej a tak ďalej. Prepáč mami, trochu sme sa pozabudli. Už sa to viac nestane.“ Sľúbila ľahkovážne a umiestnila mame na tvár božtek na zmierenie.
,,Umy sa a ľahni si, je najvyšší čas!“ prikázala najpokojnejšie, ako dokázala, a prešla do detskej. ,,Zuzi, aj ty už konči, ešte si môžeš v posteli čítať. Zajtra idete do školy, musíte byť svieže.“ Omieľala starú známu pesničku, ktorú už obe poznali naspamäť . V kuchyni s i zohriala mlieko, ruky sa jej ešte trochu chveli. Do pohára zamiešala lyžicu medu.
Hlúpe telefonáty, hlúpe sny, hlúpe slová, čo režú ako nôž. Pochytila ju nečakaná zlosť na človeka, čo sa zabáva ubližovaním druhým. Zúfalo pátrala v pamäti, kto by to mohol byť, ale na nič neprišla. Ak to bude takto pokračovať, úplne mi preskočí. Po dúškoch chlipkala teplý nápoj, po dúškoch sa jej vracal do duše pokoj. Vedela, že sa so svojimi obavami nemá komu zveriť. Dominik by sa zasmial a obrátil všetko na žart. Vyvolávať mame alebo kamoškám nemalo v túto nočnú hodinu zmysel, neprichádzalo do úvahy. Klaudia, zarezonovalo jej v mysli. Zavolám Klaudii. Potrebujem sa s niekým pozhovárať.