4. Zemplínske nárečia
K zemplínskym nárečiam počítame nárečia obyvateľov bývalých okresov Stropkov (okrem severnej časti), Vranov nad Topľou, Humenné, Michalovce, Trebišov, Sobrance, Veľké Kapušany a juhozápadnej časti okresu Snina. Ako celok (a v porovnaní s ostatnými východoslovenskými nárečiami) väčšinu zemplínskych nárečí charakterizujú najmä tieto znaky:
1. Samohláska o v slovách typu pisok, źľabok, žaludok, začatok, harčičok, obraśčok, statočni a pod.
2. Výslovnosť spoluhlásky v (na konci slabiky) ako neslabičné u, napr. ouca, lauka, prauda, stau a pod.
3. Výslovnosť ś v skupine śtr v slovách typu śtreda, śtriblo, śtretnuc a pod.
4. Výslovnosť skupiny sc po samohláske so sprievodným j v slovách ako boľejsc, kojsc, ňejsc a pod.
5. Samohláska i v slovách ako hňiu, chľiu, hvizda, hňizdo, obid, śňih, dziuka, bili, drimac a pod. Podobne samohl. u v slovách typu suľ, stul, kuň, bul, stuj! Ňebuj śe! a pod.
6. Z hláskoslovných jednotlivostí sú charakteristické pre zemplínske nárečia znenia slov chrasta, koľera, gu „ku“, kedz, medźi, morjo, vun a pod.
7. Koncovka –oj v 3. a 6. páde jednotného čísla mužských podstatných mien, napr. psoj „psovi“, chlapcoj, majstroj, sinoj, uchoj a pod.
8. Koncovka –oj je aj v 3. a 6. páde jednotného čísla ženských podstatných mien, napr. (na) lukoj, rukoj, (pri) macochoj, (na) nohoj a pod.
9. Typické formy príčastia minulého času pik „piekol“, ňis „niesol“ a charakteristické podoby minulého času typu bul mi „bol som“, stala mi „stala som“ a pod.
10. Charakteristické koncovky v 2. a 3. páde jednotného čísla prípadvných mien, zámen a čísloviek typu dobroho, dobromu, joho, jomu, mojoho, mojomu, bratovoho, bratovomu, toho, tomu a pod.
Aj v rámci zemplínskych nárečí sa vydeľujú menšie okrajové oblasti, ktoré majú niektoré zvláštne znaky. Tak napríklad východnú časť Zemplína (približne na východ od Laborca) charakterizuje:
a) výslovnosť zdvojeného nn v slovách ako kamenni, slamenni, povinnojsc, panna a pod.
b) š v skupine str v slovách ako štrbilo, štreda.
c) koncovka –oma v 7. páde množného čísla substantív, napr. s chlapoma, gazdoma, ušoma, ženoma, ľicoma a pod.
d) 1. osoba jedn. čísla má tu koncovku –u v slovesách typu muśu, beru, spadnu a pod.
e) jednotná forma prídavných mien v mn. čísle na –i, napr. dobri ľudze, cudzi majetki a pod. (táto forma presahuje aj do trebišovského okresu).
f) 2. pád mn. čísla typu ženou, sinou, cehlou (popri zdriedkavejšej hrušok, śvičok).
V rámci zemplínskej nárečovej oblasti sú ešte niektoré menšie grupy – z nich zvláštnu pozornosť si zasluhuje skupina tzv. sotáckych nárečí (severozápadné okolie Sniny). Jej špeciálne znaky sú najmä:
a) široké ä v prípadoch ako kurä, dzicä, s´ä, m´äso, zajäc, pr´ätki, v´äzac a pod.
b) forma so vo význame „čo“ (podľa ktorej sa nazývajú nositelia tohto nárečia Sotákmi).
Na juh od Sobraniec je skupina dedín s týmito nárečovými zvláštnosťami:
a) typ dziučeta, praśeta (kým na ostatnom území prevládajú formy na -ata)
b) výslovnosť zatvoreného e v slovách typu hňeu, chľeu, hvezda, beli, dzeuka a pod. Ďalej výslovnosť zatvoreného o je v slovách ako koň, stol, nož, stoj! a pod. Okrem toho celý sobranský okres charakterizuje u-ová výslovnosť koncového –l, napr. pou, „pol“, zhňiu, zhinuu, kričiu, ľežiu a pod.
Na juh od Trebišova je menšia nárečová oblasť s týmito zvláštnosťami:
a) samohláska o v slovách typu koň, stol, nož, stoj! (proti typicky zemplínskemu kuň, stul a pod);
b) typ slamjani, jarčani (proti forme slamieni, jarčeni na ostatnom území);
c) výslovnosť spoluhlások ś, ź ako š, ž a spoluhlásky ch ako h;
d) výslovnosť striblo, streda (proti typicky zemplínskym śtriblo, śtreda) a kosc, boľesc (proti typickým kojsc, boľejsc);
e) typ dobri ľudze, šumni ženi, plani dzeci a pod. (ako vo východozemplínskej oblasti)