2.kapitola
Nicoll sa zahniezdila a pomaly ovorila oči zdal sa jej pekný sen. Dnes je jej prvý vyučovací deň. Tešila sa na to no zároveň ju to aj neskutočne desilo. Bolo ešte skoro, ale rozhodla sa že sa prejde po Rokforte. Poznala ho dokonale kedže ako malá v ňom lietala na metle keď tu nikto nebol. Poznala každućkú škáru tohto hradu.Obliekla sa a zbehla do klubovne. Jej ´dalšie skorky smerovali do neznáma. Túlala sa po chodbách a potichu si spievala,otec jej stále hovoril, že nádherne spieva ale ona tomu neverila. Taktiež jej hovoril, že sa veľmi podobá na svoju matku ale na jej otázku,že kto to je jej neodpovedal. Po ćase to vzdala a už sa ho nepýtala. nemôže to byť dobrý matka keď ju opustila.V úvahách došla až na úplny koniec hradu. Zaškvŕkalo jej v bruchu a usmiala sa. Rozhodla sa že do Veľkej siene to zoberie skratkou. Pootiehla gobelín a vkĺzla do jednej s tajných chodieb. Až neskoro si uvedomila, že o tejto chodbe nevedela len ona.Na zemi ležal malý útly chlapec a nad ním sa skláňali traja chalani. Jeden bol vysoký a mal ulízané blonďavé vlasy. Tí dvaja vedľa neho vyzerali ako obrovské nafúknuté balóny.V čarovaní bola dobrá a mala rýchle reflexi. Najrýchlejśie ako vedela vytiahla prútik.
"Protego!" vykríkla ale trochu to prehnala lebo balóny narazili do steny a v bezvedomí sa zrútili na zem. Blonďavá hlava sa s ťažkostami zviechala zo zeme.
"Kto do šlaka si?! Čo sa to opovažuješ?! Vieš kto som?!" až teraz som si uvedomila že blonďák je od nej vyšší aspoň o 2 hlavy, no Nicoll odvážne zdvihla hlavu a veselo sa usmiala.
"Nie, a ani ma to nezaujíma." blonďák šalel zdvhol prútik no v tom momente zamrzol.
"Tie oči. Tie som niekde videl, presne tie isté." šepkal šokovane a ruka mu pomaly klesala naspäť.
"Kto si?"
"Nicollete."
"Aká Nicollete."
"Neviem." neprítomne som mykla pleciami.
"Si čudná, prečo sa s tebou bavím? Môžem ťa na mieste zabiť. Ale neurobím to. Nemôžem si vyrábať problémy. Niekto ma potrebuje živého. Máš to u mňa ty čudáčka." Venoval mi krátky pohŕdavý pohľad a rozbehol sa tunelom. Rýchlo sa rozbehla za chlapcom.
"Si v pohode?" spýtala sa ho. Výborne Nicoll veľmi inteligentá otázka, veď ho pred pár minútami napadli! Nadávala si v hlave. Pomohla mu vstať. Chlapec potichučky po´dakoval a utekal preč.
"Nie je začo." stihla za ním ešte zavolať ale nie je veľká šanca,že ju poćul.
Zatiaľ v Dumbledorovej kancelárii
Dumbledore sedel v kresle a študoval spisy. Na stole mu trónila fotka Nicollete kde ako 5ročná jazdila na hračkárskej metle po záhrade v jeho dome na pláži.Bol taký pohrúžený do vlastných myšlienok,že si ani nevšimol keď sa v kozube rozhoreli sýto-zelené plamene. Ladne z nich vyšla žena s čiernymi vlasmi anádhernými modrými oćami.
"Dumbledore."
"Preboha, Belatrix! Čo tu pre Merlina robíte?!" vykríkol Dumbledore a šmahom ruky zamkol dvere od kancelárie.Vedel, že ak by ju tu niekto videl volal by ministra.
"Musím ju vidieť, Dumbledore! Nevydržím to už!"
"Nie, v žiadnom prípade." nesúhlasne krútil hlavou Dumbledore.
"Netuší, že ste jej matka. Vydesilo by ju to. Čo by asi povedala nato ak by vás tu videla? jednu z hlavných smrťožrúćok temného pána? A ktomu jej tvrdí, źe je to je matka? "
Belatrix smutne zvesila hlavu. Vedela,že má pravdu.
"Chýba mi. Strašne." po líci jej stiekla slza a dopadla na sýto-červený koberec.
"Viem.Verte mi postaral som sa o ňu. Vychovával som ju ako vlstnú. Často mi kládla otázku kto je jej matka ale ja som jej povedal, že na túto odpoveď je ešte mladá. Lenže má už 15 rokov, moja výhovorka, že je mladá je už dosť biedna. Poviem jej to. Prisahám. Len musím prísť na to ako aby ju to nevydesilo." Podišiel k nej a pohladil ju po pleci.
"Ďakujem." zašepkala žena a rozplakala sa.
"Fú! Ideš ako torpédo." Zasmiala sa ryšavá hlava keď do nej narazila Nicoll.
"Prepáč mi to. Nevšimla som si ťa, Fred. Alebo George? neviem vás rozoznať.!"
"Fred, my lady." začal sa smiať Fred keď uvidel v jej krásnej tváričke zúfalstvo, lebo ich nevie rozoznať. Nicoll sa začervenala. V mysli si zato nadávala ako pohan. Prečo sa červená?! Veď je to len Fred!
"Kde sa tak ponáhľaš?"
"Za Dumbledorom." sklonila hlavu a snažila sa skrotiť tú červeň v lícach.
"Za ním? Čo sa stalo?"
"To je nadlho."
"Tak to mi niekedy porozprávaš." uškrnul sa Fred a ďalší príval ćervene do Nicolliných líc ho rozosmial.
"Nečervenaj sa toľko, vyzeráš ako paradajka." Krásna paradajka, pomyslel si v duchu Fred.
"Och, no ja sa už vážne ponáhľam." Povedala Nicoll a dala sa do behu akoby jej išlo o život.
Rýchlo vybehla do Dumbledorovej pracovni no na jej veľké prekvapenie boli dvere zamknuté.
"Alohamora!" pošepla a zámok sa s cvaknutím otvoril. Pomaly potisla dvere a uvidela ako Dumbledore hladká po pleci nejakú ženu ktorá strašne plače. Zdesene vykríkla a rýchlo si zakryla rukami ústa ale neskoro. Dumbledore aj žena rýchlo otočili hlavy a než sa stihla spamätať žena bola preč. Ale Nicoll aj za tú chvíľu stihla v tvári skrútenej od bolesti spoznať tvár Belatrix Lastrengovej.
Komentáre
Prehľad komentárov
nápad na poviedku úžasný, len tak ďalej :) očakávam pokračovanie, veľmi ma zaujíma ako sa to ďalej vyvinie :)
nicoll
(eliz, 3. 12. 2012 17:04)