O obrovi bez srdca - II. časť
17. 1. 2012
O obrovi bez srdca - II. časť
Vliezol pod posteľ, a len čo sa ta vpratal, už tu bol obor.
– Hm! Človečina smrdí! – zvolal.
– Ach, to tu len straka preletela s ľudskou kosťou a spadla jej do komína, – vyhovorila sa princezná. – Hneď som ju odpratala, ale zápach tak ľahko nevyvetráš.
Obor stíchol.
Večer si šli ľahnúť, a keď už chvíľu ležali, povie princezná: – Smiem sa ťa na niečo spýtať?
– No, a čo to má byť? – opýtal sa obor.
– Nuž, chcela by som vedieť, kde máš srdce, keď ho nenosíš pri sebe, – povedala princezná.
– Nuž, nad tým si ty hlavu nelám. Ale keď to chceš vedieť, leží tuto pod prahom, – povedal obor.
„Hí! To si musíme pozrieť!“ pomyslel si popolvár pod posteľou.
Ráno vstal obor zavčasu a išiel do lesa. Len čo sa za ním zatvorili dvere, začali popolvár s princeznou hľadať. Ale čo ako hľadali, obrovo srdce nenašli. – Tentoraz nás oklamal, – povedala princezná, – ale skúsime druhý raz.
Potom natrhala najkrajšie kvety, aké len našla a rozsypala ich okolo prahu. A keď už mal obor prísť domov, popolvár vliezol pod posteľ.
Len čo sa ta vpratal, už tu bol obor.
– Uhu-hú! Človečina smrdí! – zrúkol.
– Á, to tu len straka preletela s ľudskou kosťou a spadla jej do komína, – vyhovorila sa princezná. – Hneď som ju odpratala, ale ešte stále zapácha. – Obor sa uspokojil a stíchol. Ale o chvíľu sa spýtal, kto nasypal kvety okolo prahu.
– Ja, – povedala princezná.
– Nuž a načo? – spýtal sa obor.
– Ach, tak ťa ľúbim, že som to musela urobiť, keď viem, že tam máš srdce, – povedala princezná.
– Teda tak. Ale vieš, ja tam srdce nemám, – priznal sa obor.
Keď si večer ľahli, zase sa začala princezná vypytovať, kde má obor srdce, lebo ho vraj tak ľúbi, že by to rada vedela.
– Á, leží mi tuto v skrini pri stene, – povedal obor.
„Ach, tak,“ pomysleli si popolvár i princezná. „Musíme sa ta pozrieť.“
Obor vstal zavčasu a išiel do lesa. A len čo sa za ním zatvorili dvere, už sa popolvár s princeznou prehŕňali v skrini a hľadali srdce. Ale čo ako hľadali, nič tam nenašli. – No nič, skúsime ešte raz, – povedala princezná. Skriňu zase ozdobila kvetinami a vencami a na večer vliezol popolvár pod posteľ.
Potom prišiel obor.
– Uhu-hú! Človečina smrdí! – zareval.
– Hej, pred chvíľou tadiaľto preletela straka s ľudskou kosťou v zobáku a tá jej spadla do komína, – vyhovorila sa princezná. – Hneď som ju odpratala, ale predsa ešte zapácha.
Obor stíchol. Ale o chvíľu zazrel kvety i vence na skrini a opýtal sa, kto to urobil.
Nuž, kto iný ako princezná.
– A načo také pletky? – spýtal sa obor.
– Ach, tak ťa ľúbim, že som to musela urobiť, keď viem, že tam máš srdce, – povedala princezná.
– Vari si taká hlúpa, že tomu veríš? – začudoval sa obor.
– Musím tomu veriť, keď si mi to ty povedal, – odvetila princezná.
– Ach, ty hlúpučká, – zasmial sa obor. – Ty sa nikdy nedostaneš ta, kde je moje srdce.
– Ale predsa by som rada vedela, kde je, – povedala princezná.
A obor už nevedel ďalej tajiť, nuž začal rozprávať: – Ďaleko, ďaleko na veľkej vode leží ostrov. Na tom ostrove je veľký kostol a v tom kostole studňa. V studničke pláva kačica, v tej kačici je vajce a v tom vajci – tam je moje srdce.
Včasráno, sotva sa začalo brieždiť, šiel obor zasa do lesa. A teraz pôjdem aj ja, – povedal popolvár, – len aby som našiel cestu! – Rozlúčil sa s princeznou, a keď vyšiel pred obrov dvor, čakal tam už na neho vlk. Porozprával mu, ako bolo u obra, a zaraz sa chcel pobrať k studni, ale nevedel cestu. Vlk povedal, aby si mu sadol na chrbát, že on cestu pozná. A potom ho niesol ani vietor cez polia a lesy, cez hory, doly.
Keď takto uháňali veľa, veľa dní, prišli napokon k veľkej vode. Kráľovský syn nevedel, ako sa cez ňu dostať. No vlk mu povedal, aby sa len nebál, a potom s princom na chrbte preplával k ostrovu. Na ostrove prišli ku kostolu. Ale kľúč od kostola visel vysoko, vysoko na veži a tu už princ naozaj nevedel, ako ho dostať. – Zavolaj havrana, – povedal vlk. Len čo popolvár zavolal, hneď tu bol havran, zaletel po kľúč a princ mohol vojsť do kostola. Keď prišli k studni, naozaj v nej plávala kačica, celkom tak, ako to povedal obor. Princ kačicu volal, lákal, až ju napokon prilákal a chytil. Ale len čo ju zdvihol nad vodu, pustila kačica vajce do studne a popolvár nevedel, ako ho dostať. – Teraz len zavolaj na lososa, – povedal vlk a princ tak urobil. Hneď sa zjavil losos a priniesol vajce. Potom povedal vlk, aby vajce stlačil, a len čo ho popolvár stlačil, obor zakvílil.
– Pritlač ešte raz, – povedal vlk. A keď popolvár vajce znovu stlačil, obor zakvílil ešte žalostnejšie a prosil i sľuboval, že urobí princovi všetko, čo si žiada, len nech mu nechá jeho srdce.
– Povedz mu, že keď odkľaje tvojich bratov s nevestami, ktorých premenil na kamene, daruješ mu život, – povedal vlk a popolvár tak urobil.
Obor ihneď odklial šesť bratov princov aj ich nevesty princezné. – A teraz vajce rozpuč, – povedal vlk. Popolvár vajce rozmliaždil a obor sa rozletel na márne kúsky.
Keď sa popolvár s obrom porátal, vrátil sa na vlkovi do obrovho dvora. Tu našiel bratov i s nevestami živých a zdravých. Potom vzal z obrovho dvora svoju princeznú a všetci spolu šli domov do kráľovského zámku. Starý kráľ mal veľkú radosť, keď sa mu vrátilo sedem synov i s mladuchami. – Ale zo všetkých najkrajšia je predsa len popolvarova nevesta, – povedal kráľ, – a preto bude s ňou sedieť za vrchstolom.
Potom slávili svadbu, slávnu a veselú, a slávia ju možno i podnes.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.