Detský kútik
O blche Kike
Za siedmimi blšími kopcami a dolinkami... Áno, presne tam bol môj domov kedysi. Zlaté blšie časy! Krásny a zároveň spokojný život som tam mala. No, čo už! Život ide ďalej, a ja predsa nie som človek, aby som nad takouto vecou presedela celé hodiny. Pre prípad, že ma nepoznáte, volám sa Kika. Som pekná a výrečná blcha. No, ale teraz vážne. Minule som vám rozprávala, ako som dopadla. Mali sme nádherný domov Micku, až kým sa neobjavila istá Danka. Vzala nám paneláčik našu mačku Micku. Žili v nej mnohé blšie generácie a zrazu sme sa ocitli na ulici. Neskôr sme boli nútené nájsť si novú ubytovňu v podobe perzského kocúra. Srsť mal krásnu, a ligotala sa prenádherne. Trúfam si povedať, že spočiatku to bol šesťhviezdičkový panelák. Aj vy ste si všimli, že hovorím v minulom čase? Nie, nie, Peru / tak sme nazvali ten nový paneláčik – perzského kocúra / je v poriadku, stále nažive a prekypuje energiou. Ach, Peru! Akú si mal nádhernú srsť, po ktorej sa dalo skákať ako na trampolíne. Aj som uvažovala, že začnem trénovať na blšiu olympiádu, ktorá sa koná raz za čas. Lenže náš kocúr sa stratil svojmu majiteľovi asi iba pár dní predtým, ako sme si ho vyhliadli my, bĺšky. A o týždeň dva nám ten komfort hebkej a ligotavej srsti začal vyprchávať, lebo je dobre známe, že dlhosrsté mačky treba často vyčesávať. Keďže Peru mal iba nás, tak sme sa snažili mu pomôcť, ako sa len dá. Pobyt na ňom začal pripomínať katastrofický film – Boj o život. Nôžky sa nám začínali do jeho splstnatenej srsti čoraz viac zamotávať, museli sme si navzájom pomáhať, aby sme sa zo srsti vymotali. Lenže na jar prišla ďalšia pohroma. Mačky zvyknú plznúť a raz, keď som sa opaľovala, zrazu bum a už som bola na zemi. Pád z ôsmeho poschodia nášho paneláka bol naozaj tvrdý. Nášmu kocúrikovi začali padať nielen chlpy, ale aj celé chumáče. Našťastie jeho pĺznutie netrvalo večne. Neskôr prišla dobrá správa – Peru už nepĺzne a my, bĺšky môžeme pokojne spávať. / andrea /
O ceste, čo si konečne oddýchla / aj my plánujeme v rámci našich nadulicových aktivít dať do poriadku pár lesných cestičiek /
Júj, ako sa len teším! Ešte viac než vtedy pred mnohými rokmi, keď mi dávali nový asfaltový koberec! Vtedy som si myslela, že práve nový koberec je premňa to najlepšie. No po pár mesiacoch, čo sa po mne preháňali tisícky áut denne, som pochopila, že by mi bolo lepšie aj bez neho. Moja radosť je preto v tejto chvíli taká veľká ako celá celučičká zem. Konečne si poriadne oddýchnem a vydýchnem zároveň! Žiadna hustá premávka, žiadne preťažené kamióny, žiadne dopravné správy v rozhlase, kde sa doteraz aspoň dvakrát do týždňa spomínala moja ctená maličkosť. Vraveli, že vraj R54 je zase preťažená, a preto sa jej radšej vyhnite. Minule ma však spomínali z iného dôvodu, vraj je na mne toľko výtlkov po prvej polovici zimy, že vodičom odporúčajú obísť ma po vedľajších cestách. Konečne si aj ja zaslúžim kľud. Žiadny dopravný stres! Aj, my, cesty potrebujeme občas vypnúť, no ale kvôli vám, vodičom náhliacim sa za kadečím a kadekým, sme zhovievaví a veľkoryso vás púšťame po našich ctených chrbátoch. Ale aj nás treba občas dávať do poriadku, aby ste sa mohli po nás voziť. Júj, ale sa teším! Pre to množstvo výtlkov, čo mám na sebe, sa konečne môžem natiahnuť a ponatriasať svoje cestné zákruty, hlavne, tie dvojité. Už pár rokov som ich nenatiahla, a tak teraz mám jedinečnú príležitosť. To je úľava, cítim si každý cestný stavec. Už by ma mohli riaditelia cestnej správy poslať na pravidelné cestné liečenie, mám naň nárok dvakrát za desať rokov. Nakoniec ďakujem vám, milí vodiči, lebo pre vás a vašu prehustenú premávku sa po dlhých rokoch môžem od vás a vašich áut oslobodiť. To je pocit skutočnej slobody! Nijaké zápchy! Pre výtlky ma všetci radšej obchádzate naďaleko, len aby ste si nepoškodili kolesá. Takýto stav mi aj vyhovuje. Aha, cestári! A čo vy tu? Majú asfalt a lopaty. Idú ma reparovať. Takže koniec mojej dovolenky sa nenávratne blíži. Apropo, vodiči, jazdite opatrneeee! / kp /
Putovanie jednej chladničky
V jednom celkom obyčajnom paneláku, kde každý byt sa podobá tomu druhému ako vajce vajcu, kde občas počuť až na piatom poschodí, ako manžel vŕta v paneloch a prerába kuchyňu podľa detailne vypracovaného návrhu svojej manželky, práve v takomto paneláku žijú aj ony. Má ich každý jeden byt. Boli a sú jednoducho nezastupiteľné. V prípade výpadku elektriny to istí balkón alebo okenná parapeta. Ale nie navždy! V zime sa dajú nahradiť, ale v lete je to horšie, najmä ak ich obsah tvoria mäsové a mliečne výrobky, ktoré sa významne blížia k dátumu neodvratnej spotreby. Áno, uhádli ste! Heuréka, objavili sme praobyčajnú chladničku! Výtvor 20. storočia, jeden z najprevratnejších a najužitočnejších, ale aj dosť nebezpečný! Hlavne po vyhodení sa stáva extrémnou záťažou živ. prostredia. No, ale aj tu vznikol jeden z ďalších najprevratnejších a najmúdrejších objavov 20. storočia – recyklácia a separácia odpadu! A tá sa týka aj chladničiek!
Tá naša rozprávková chladnička značky Hlbokozmraz je taká perfektná a mrazí, že až človeku prechádza po chrbte mráz. Teraz po Vianociach je plná všakovakých dobrôt z povianočného výpredaja. No, nekúpili by ste za akciové ceny aj to, čo možno vôbec nezúžitkujete? Hlavne, že to zaberie miesto v chladničke a ktovie dokedy! Lenže naša rozprávková chladnička má rozumu za piatich a už sa nemôže dívať na to, ako do nej kladú toľký tovar, ktorý nakoniec skončí v smetiaku a to len preto, že niekto v domácnosti si neváži jedlo ako Boží dar. Chladnička značky Hlbokozmraz sa už nemôže dívať na toľké plytvanie s potravinami! Jogurty desiatich druhov, mliečne tyčinky v počte päťdesiat a tak podobne. Chladnička sa rozhodla, že tomuto plytvaniu urobí koniec. Raz večer, keď ostali vchodové dvere nachvíľu otvorené, lebo malý Ferko ich zabudol zabuchnúť, vyfrnkla pomedzi ne a poďho do sveta. Už nebude nikdy plná toľkých dobrôt, ktoré nakoniec neskončia v žalúdku, ale kdesi v koši! Radšej ich rozdá tým, ktorí nemajú ani len na chlieb.
Prešla naša chladnička štátnou hranicou a už je hentam za Dunajom. V Maďarsku sa dlho nezdržala, je totiž odpojená od elektriny, a tak sa musí ponáhľať, aby sa jej bohatstvo nepokazilo. Beží ozlomkrky, má len päť dní, vtedy končí doba spotreby čučoriedkovému jogurtu a čokoládovému dezertu s malinovým prekvapením. Musí sa naozaj prekonať a zaradiť turbopohon. Uvedomuje si, že jej najväčším nepriateľom je v tejto chvíli čas. A čo je jej cieľom? Chce zaniesť potraviny tým, ktorí o nich ani len netušia. Chce obdariť deti v chudobných krajinách.
Prešla aj ďalšími hranicami. Nachvíľu sa osviežila pri Jadranskom mori, ale to len na minútku, lebo je tam horúco. Už by si aj oddýchla v niektorom z hotelov, ale musí kráčať ďalej. Na recepcii jej ponúkali „soba s jednim krevetom“. Len začudovane sa pozrela na recepčného, čo jej to ponúka. Ešte nikdy nevidela soba, veď ten by sa jej ani nevošiel do chladničkového boxu. / pozn. sob s jednim krevetom znamená jednoposteľová izba, ale to naša chladnička nemohla tušiť, nechodila totiž na žiadny jazykový kurz, čo je aj veľkou škodou, teraz by sa jej cudzie reči hodili ako soľ do polievky / Dlho sa pri mori nezdržala. Jej cieľ – Afrika je na dosah! Už len pár krokov a rýchlo vkĺznuť do najbližšieho lietadla, ktoré smeruje do Afriky. A v lietadle majú aj elektriku. „Super, nič sa nepokazí. Pripojenie bolo úspešné!“ s úsmevom na tvári si povzdychla naša chladnička.
Let bol príjemný a o pár hodín sa chladnička ocitla v krajine, kde jej obsah určite neostane nepovšimnutý a už tobôž neskončí v odpadkovom koši. Chladnička sa postavila rovno na námestie jednej malej dedinky. Pozýva k sebe všetkých, ktorí trpia hladom. Pozýva a rozdáva. Ale, čo to! Je stále plná, akoby z nej nič neubúdalo! A detí je stále viac a viac! Chladnička sa usmieva a je spokojná. Konečne si vážia jej tovar. Asi tu ostane až dovtedy, dokedy sa úplne neminie jej obsah.
Tak sa drž, milá chladnička a keď ti bude priveľmi horúco, tak nám napíš a my ti vymyslíme záložné chladiace zdroje, aby si vydržala aj v tých najväčších horúčavách. Pozn. odprosujeme Ťa, Pane, za všetko plytvanie s potravinami a za všetku neúctu a pohŕdanie Tvojimi darmi. Ďakujeme Ti za chlieb a všetky potraviny, ktoré nám dávaš. / kp /
Bombuľa Zlatka
Aj ja som chcela vidieť ďaleký svet. Škoda, že som sa až tak neskoro dozvedela o chladničkinom zámere vycestovať. Ja nepoznám viac než tieto štyri steny, a to väčšinu roka čuším v škatuli, kde je tma. Ale o to viac sa teším z rozžiarených detských očiek, keď sa ukazujem počas Vianoc v plnej kráse. Každý má svoju úlohu.
Snehové vločky
Padajú jedna za druhou, pekne spolu v jednom veľkom chuchvalci, ale pri pristávaní sa už rozdelia, každá padá inde. Jedna na strechu domu, ďalšia na lúku, iná do priekopy pri ceste, ďalšia na snehuliaka, ktorý práve uzrel svetlo sveta. Tam hore sa už nevedeli dočkať, kedy dostanú povolenie a či príkaz zostúpiť na zem, aby svojou belobou mohli potešiť zraky ľudí. A ten príkaz prišiel. Konečne letia krajinou, konečne sa plní ich túžba i poslanie zároveň. A kam dopadli a páči sa im nový „domov“?
„Kamarátky moje, pozrite na tú nádheru! Naše sestričky vločky, čo nás predbehli, to veľmi krásne postriebrili. Ako z cukru! Poďme, leťme, aj naša chvíľa prichádza!“ takto zhodnocuje situáciu prvá vločka v chuchvalci, ktorá je šoférkou a riadi celý snežný dopravný prostriedok a povzbudzuje svoje spolujazdkyne k odvahe zlietnuť a pristáť, každá na miesto určenia.
Padajú a padajú. Pozrite, tam je prvá! Spadla na strechu domu. Aká je šťastná, lebo bude mať dobrý výhľad na celú krajinu. A tam je druhá! Tá zasa obsadila lúku. Slnko sa na nej odráža v plnej sile, a tak žiari doďaleka. Aha, tamtá zostupuje do priekopy pri ceste. „Jáj, kam som to doletela! Samý zápach z výfukových plynov áut. Tu sa nedá žiť! Našťastie je tu malá premávka.“ takto hodnotí situáciu iná vločka zo snehového prostriedku. A posledná z nich padá, verte, či nie – rovno na psiu búdu havka Dunča. Ten sa teší, poskakuje, lebo sa mu páči snehová paráda. Vločky chce uchytiť, no tie sú šikovnejšie. Padajú a on už nemá šancu ich schmatnúť do pazúrov.
Ostatná vločka sa zoznamuje s novým prostredím. Búda nie je žiadny hotel, a navyše ten neustály brechot jej nájomníka ju znervózňuje, lebo si nemôže ani poriadne pospať, ale život je už taký. Nie všetko je v ňom ideálne. Treba sa naučiť žiť aj v ťažších podmienkach a snažiť sa s ostatnými vychádzať. Aj táto vločka pochopila, že život nie je iba med lízať. Nakoniec sa so psíkom aj skamarátila.
Po dvoch týždňoch sa zima končila. Odvtedy, čo padli naše vločky, už nesnežilo. Mrazy poľavili a ľady už odplávali do mora. Snehové vločky to mali na mále. Potom vykuklo teplé slniečko a všetky vločky zrazu kamsi zmizli. Už ich nebolo! Možno neboli všetky spokojné so svojím miestom pobytu, ale aj tak splnili svoju úlohu – boli nielen na okrasu, ale aj na úžitok. Na jar sa roztopili, a tak priniesli hospodárom vlahu na polia. / kp /
Pozn. vďaka Ti, Pane, za prírodu a jej kolobeh. Ty všetko múdro riadiš. Odpusť, že človek necitlivo zasahuje do Tvojho plánu riadenia.
O vianočných stromčekoch
Stáli vedľa seba skoro celý rok. Na plantáži vianočných stromčekov ich bolo niekoľko stoviek, no tieto dva mali k sebe akosi bližšie. Počas svojho rastu sa navzájom rozprávali a už sa nevedeli dočkať chvíle, kedy ich správca plantáže vyberie a odvezie veľkým nákladiakom priamo na vianočné trhy. A tá chvíľa sa nezadržateľne blíži! Už len pár dní a príde vytúžený okamih. Veľmi sa tešia na rodiny, ktoré si ich vyberú. Jeden stromček chce byť v rodine, kde ho pekne ozdobia podľa najnovšej módy. Druhý stromček je skromnejší, stačí mu pár medovníkov a salóniek a nemusia byť ani perfektné svetlá.
A už je to tu! Deň predaja! Stromčeky sa rýchlo míňajú a na rad prichádzajú aj tie dva. Sú naradostené, veď si ich kúpili rodinky s malými deťmi, ktoré majú rady pekne ozdobené stromčeky.
Vianoce nadišli. Stromčeky sa ukazujú v celej svojej kráse. Skoro v každom okne žiaria svetielka a s nimi aj očká detí. Pre deti je prirodzené, že sa tešia na to, čo je pod stromčekmi. A stromčeky sa radujú z pocitu vlastnej potrebnosti. Už desaťročia sú poslami radosti a nadšenia. Nie v každej rodine však budú Vianoce také bohaté, ale o to predsa nejde, hlavne nech budú prežité v pokoji a porozumení.
Štedrý večer prešiel a s ním postupne aj celé vianočné sviatky. Stromčeky sa schádzajú vonku a jeden druhému rozprávajú o svojich nezabudnuteľných zážitkoch. Prvý hovorí: „Ja som bol v rodine, kde mi dopriali tie najvychytenejšie ozdoby a svetlá, ktoré nielen svietili, ale aj vyhrávali vianočné melódie. Bolo to pôsobivé!“ Druhý sa pridáva do rozhovoru: „Ja som nemal také perfektné ošatenie, ani svetlá neboli nové, ale aj tak som sa cítil v tej rodine príjemne, a keby to bolo možné, hneď by som sa ta po roku vrátil. Nemal som žiadny prepych, ale deti okolo mňa pekne sedeli a spolu s rodičmi sa modlili a spievali koledy. Boli veľmi milí a preukazovali mi úctu. Salóniek sa dotkli až po odchode koledníkov. Za čo som im povďačný.“ Prvý len smutne podotkne: „Tak to si mal fakt šťastie, ja som bol azda najkrajším stromčekom na ulici, ale nesprávali sa ku mne dvakrát milo. Deti ma od nedočkavosti skoro prevrátili ešte pred večerou, div ma celého nedoudierali. Po večeri sa vrhli na mňa, akoby som bol pre ne iba vzduchom. Potom rýchlo rozbalili dary a nakoniec od zlosti, že nedostali, čo chceli, ma ešte niekoľkokrát pokmásali. Už som si myslel, že ma prevrhnú a moje krásne ozdoby sa rozbijú na márne kúsky. Také boli moje Vianoce!“ Stromčeky ešte chvíľu zotrvali v tichu, a potom prišlo veľké auto a odviezlo ich. O niekoľko dní z nich budú krásne habarky, ktoré sa isto zídu v každej rodine. / kp /