Výročie posviacky nášho farského chrámu / návraty /
Výročie posviacky farského kostola sv. Martina v Brezovičke
Vo štvrtok 14. novembra si veriaci v Brezovičke pri sv. omši pripomenuli 20. výročie posviacky farského chrámu, ktorý je zasvätený sv. Martinovi, biskupovi z Tours. Sv. omšu slávili duchovný správca farnosti vdp. Miroslav Martoňák a otec dekan vdp. Tomáš Čáp. Posviacka každého chrámu je vždy významnou udalosťou a jej každoročné pripomínanie možno vnímať ako veľký sviatok. Inak tomu nebolo ani v Brezovičke.
Pri tejto príležitosti je vhodné priblížiť si podstatu a význam slov posvätiť a konsekrovať, keďže ešte aj dnes sa pomerne často zamieňajú. Nie sú si navzájom významovo rovnocenné a každé z nich má svoje osobité určenie, kedy ich možno používať. Ich časté zamieňanie je zrejme spôsobené používaním starej terminológie, ktorá bola bežná do Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965).
Ako teda rozlišovať medzi pojmami konsekrovať a posvätiť? V Komentároch a vysvetleniach k liturgii možno nájsť presný výklad jednotlivých pojmov. Termíny konsekrácia, konsekrovať (lat. consecratio), teda zasvätiť niečo Bohu, sú dnes vyhradené najmä osobám, čo sa pokladá za teologicky správnejšie. Iba jedna liturgická kniha obsahuje v názve termín consecratio, a to je Obrad zasvätenia panien (Ordo consecrationis virginum). Panna sa týmto obradom zasväcuje (konsekruje) Bohu a stáva sa posvätnou osobou. Okrem panien sa termín konsekrácia dotýka tiež označenia vysviacky biskupa, ktorá sa nazýva aj biskupskou konsekráciou.
Podľa tradície sa termín konsekrovať používa aj na označenie premenenia podstaty chleba a vína na podstatu tela a krvi Krista, a teda Kristova eucharistická prítomnosť sa začína vo chvíli konsekrácie. Ako poslednú vec treba uviesť použitie termínu konsekrácia v spojitosti s krizmou, olejom, ktorý biskup konsekruje na Zelený štvrtok.
Označenia posviacka, posvätenie, posvätiť (lat. dedicatio) sú vyhradené iba kostolu a oltáru. Práve tu nastala zmena po Druhom vatikánskom koncile, keď sa viac s kostolom a oltárom neviaže už pojem konsekrácia, ale posvätenie. V tomto prípade sa daná vec či miesto stáva posvätným a toto posvätenie udeľuje predmetu charakter väčšej stability (trvalého určenia na Boží kult), keďže sa spája aj s pomazaním krizmou. Tiež treba poznamenať, že posvätenie vykonáva biskup (iba ak si to vyžadujú celkom mimoriadne okolnosti, môže túto úlohu zveriť osobitne splnomocnenému kňazovi) na rozdiel od požehnaní, ktoré môže vykonať každý kňaz. Správne je teda spojenie posviacka oltára (a nie konsekrácia obetného stola).
A teraz sa vráťme k slávnosti v Brezovičke. Vo svojej homílii otec dekan prirovnal každý kostol k miestu, kde sa stretáva nebo so zemou. Pripomenul, že kostol je tiež miestom vysluhovania sviatostí a má nesporný význam pre každého z nás. Aký je vzťah veriaceho človeka k chrámu? Ako ho vníma? Otec dekan sa zameral vo svojej homílii aj na kostoly v prihraničných regiónoch Českej republiky, ktoré sú síce architektonickými skvostami, avšak už dávno sa v nich neslúžila sv. omša, čo je veľmi smutné. Poukázal aj na násilné ničenie kostolov v Rusku počas stalinizmu. Vtedy sa veriaci zapojili do obrany svojich chrámov, no nakoniec ustúpili presile. Predsa však si zachovali aspoň kúsok zo svojich kostolov v podobe omietky, a tú si odnášali domov, aby si aspoň takýmto spôsobom uctili svoj kostol. Doma sa schádzali na modlitbách a ich vieru nebolo možné zničiť. Vtedajšia moc síce zbúrala chrámy, no viera ostala v srdciach. Príkladov úcty voči kostolu ako Božiemu domu by sme našli určite veľmi veľa. Kostol nie je iba miesto, kde vidíme pekné maľby, sochy, kde na nás dýcha história, kostoly sú najmä miesta, kde prebýva živý Boh.
Pane, nech prechovávame voči chrámom patričnú úctu a vnímame ich ako veľmi podstatné pre našu vieru. / bv /