Fašiangové čítačky: Soľ naozaj rastie na roli? / Jozef Ľudovít Holuby : Obrázky zo života /
Soľ rastie na roli?
V období fašiangov je badať v spoločnosti viac zábavy, vtipu a humoru. Aj nasledujúce čítačky nám približujú jednu na prvý pohľad úsmevnú príhodu o soli, ktorá vraj rástla na poli. A prečo ju tam "posiali"?
V kotline pod Inovcom rozkladá sa starobylá dedina Selec, kde na Hradisku v predhistorickej dobe bola osada, a na viac miestach vidno hromady nakopeného kamenia, ako neodtajiteľné znaky bývalých medených baní. Ešte asi pred 40 rokmi vyrábala selecká papiereň výborný papier. Čo ako je táto dedina v hlbokej kotline ukrytá, nemohla sa vyhnúť premŕzaniu, že tam soľ rozsievali. Keď vraj Selčanov zlostilo, že musia mnoho peňazí každoročne za soľ vydávať, zišli sa do rady, a radili sa, že si na obecnú roľu soli nasejú. Roľu pekne poorali, rozsievačovi zavesili plachtu s potlčenou soľou na krk, a aby pri rozsievaní roľu prílišne nedošliapal, postavili ho na bránu, a túto štyria chlapi vzali na plecia a tak s rozsievačom po roli chodili, zakiaľ nebola celá roľa soľou posiata.
Po čase, keď už aj teplý dáždik bol spadol, vyšiel obecný úrad podívať sa na roľu, či soľ schádza. Roľa už z ďaleka zelenala sa od žihľavy. Tešilo ich to, že sa soľ už zelená, a jeden úradný vytrhol kúštik žihľavy, aby ju ochutnal, či tá soľ dobrá bude? Jak žihľavu priložil k ústam, veľmi ho poprhlila, a on natešený zvolal: „Chlapi, dobrá to bude soľ, len je trochu štipľavá a mocná, bárs je ešte len mladá.“ Uspokojení odišli domov. Keď ale daktoré ženy pozdejšie hodne podrastenú žihľavu na roli zbadali, nechodili popod ploty a do sečí pre husi a prasce žihľavu zbierať, ale si vychádzali tajne v noci na roľu, kde si jej celé batohy nažíňali kosákmi. Stalo sa, že v čas žatvy richtár spozoroval, že sa na roli soľou posiatej veľké plešiny ukazujú. I zvolal zasa úrad a riekol: „Na tú soľ nám chodí akýsi žier, lebo celé pleše sú v nej vyžraté. Pôjdeme v noci pri mesiačku striehnuť, aby sme toho žiera popadnúť mohli; a začneme už tejto noci našu postriežku.“ Keď okolo role obchádzali a jeden smelší vyžaté plešiny prezeral, zablyskol sa mu na zemi odbehnutý kosák. „Sem sa, chlapi!“ — zvolal ten smelý Selčan — „tu je žier, zabime ho!“ I dohrnuli sa chlapi s cepami, a začali do kosáka celou silou mlátiť, až ho ktorýsi po rúčke tak trafil, že kosák vysoko nadskočil od zeme, a pádom dolu zaťal sa koncom mlatcovi do šije. Tento od strachu skríkol: „Už sa žier do mňa zahryzol, utekajte, kade ľahšie!“ — a dal sa na útek. Na úteku mu kosák odpadol, a keď celý upachtený domov dobehol, od veľkého ľaku skoro rozum potratil. A že sa všetci chlapi rozutekali, a viac na roľu striehnuť chodiť sa neodvážili, aby ich žier nezmárnil, mali ženy vyhrané, lebo všetku žihľavu po nošách poodvláčali, a nemuseli pre ňu až do inoveckých sečí chodiť.
/ Jozef Ľudovít Holuby: Obrázky zo života /