Súmrak v duši (kapitoly 1-7)
Vychádzajúce slnko zmenilo vodnú hladinu nádrže na striebristo - belasé zrkadlo. Čím vyššie sa vynáralo, tým intenzívnejšie lúče vrhalo nielen na vodu. Jasom osvetlené oči Natálie Keryovej však nežiarili svojou krásnou, takmer tyrkysovou farbou. Smútok, ktorý zahaľoval jej dušu, pokryl postupne celé jej telo šedým závojom.
Oči svojou šeďou odháňali akýkoľvek závan radosti z nového dňa a svetlohnedé vlasy bez lesku smutne zahaľovali jej útly driek.
Už hodinu bezducho sledovala, ako sa prebúdza príroda po nočnom spánku, ktorý v tomto letnom mesiaci nebýva tak pokojný ako inokedy. Za chrbtom začula pomaly sa presúvajúce auto, kroky, bicykel, beh. Pootočila hlavu a tupo hľadela na zadýchaného chlapa v drahej športovej súprave. Zbehol z úzkej cesty k vode a lapal dych. Neustávala z bezcieľnym pohľadom, ktorý z jeho postavy spadal k vysušenej tráve.
Zacítila na sebe jeho intenzívny pohľad, ktorý prerazil aj ten šedý závoj, v ktorom bola zahalená a prudko zodvihla hlavu.
"Môžem ti nejako pomôcť?"
Preľakla sa a razom vstala. Zamračil sa a ona urobila krok dozadu. Prečo jej chce pomáhať? Vie o nej? Vie, čo urobila, čo sa jej prihodilo?
"Neboj sa, ja..."
Rýchlo vykročila a zamiešala sa medzi drevené stánky, ktoré lemovali okraje chodníka. Obzerala sa. Nesleduje ju. Vstúpila pod prístrešok jedného zo stánkov s občerstvením a nazrela k čapovaciemu pultu.
"Dnes pre teba nemám prácu, ale tu máš. Najedz sa, lebo umrieš od hladu."
Siahla po teplom hotdogu a káve v umelom pohári a poďakovala. Majiteľ stánku ju sliedivo pozoroval, ako mizne z dohľadu všetkých ľudí.
Kopce lemujúce vodnú nádrž poskytovali vďačný priestor pre stále rozrastajúce sa hniezdo luxusných sezónnych obydlí. Richard dobehol najťažší úsek svojej rannej rozcvičky a spotený sa usadil do prvého pláteného kresla, ktoré sa vytŕčalo rannému slnku.
"Ty si blázon, človeče," začul od dverí a natiahol sa po ľadový nápoj.
"Vďaka," vydýchol a hltavo sa napil. Leonard sa usadil pod slnečník a Richard, polapiac druhý dych, tiež sa presunul do tieňa.
"Ženy ešte spia?" pozrel na kamaráta. Ten zodvihol kútik úst, a potom k perám priložil hrdlo plastovej fľaše.
"Tvoja Nikol je už hore, pripravuje raňajky," vyriekol, keď prehltol dúšok osviežujúceho nápoja.
"Nebyť mojej Nikol, len by ste chľastali," poznamenal Richard a odobral sa dovnútra. Oprel sa o zárubňu dverí a chvíľu skúmavo pozoroval pozadie tejto krásnej ženy. Kratučké šaty odhaľovali celú dĺžku nôh a pri sebemenšom pohybe vykúkali červenozlaté plavky. Chytil ju za boky a pery prilepil na jej šiju.
"Oh, Riky," zapišťala a vykúzlila svieži úsmev. No keď sa otočila, zamračila sa.
"Choď sa osprchovať, do čerta!" vyplesla a Leo sa zachichúňal.
"Čo sliediš?" zahundral Richard a znechutený vybehol na poschodie. Vrazil do jednej z troch izieb a namieril do kúpeľne, ktorá bola jej súčasťou. Ešte že tú chatu vybavoval on a mohol si vybrať práve túto izbu a mať tak vlastnú kúpeľňu. Ostatní sa museli zmieriť s tým, že osprchovať sa dá len dole na prízemí. Leovi a Matúšovi to nevadilo, a ich kočky to nekomentovali. Prečo aj? Majú dvojtýždňový výlet grátis. A vôbec sa nezdalo, že by sa im tu nepáčilo.
Osemnásťročná Lena ustavične ťahala Matúša na diskotéku a o niečo staršia Karin chcela vyzerať ako tá tmavá modelka Naomi. Leo ju vďačne natieral olejom, a potom ťahal do izby na rýchlovku, keď sa mu jeho vzrušenie nedarilo schovať do tesných plaviek.
Richard vybehol zo sprchy a za ním sa tiahla svieža vôňa sprchovacieho gélu. Postrapatil si svoje kratučké tmavé vlasy a vystavil ich teplým lúčom slnka, zahaľujúcim veľkú terasu.
Nikol popri ňom prešla nevšímavo a za ňou vyliezla aj Lena. Uložili na stôl prvé taniere s pečivom a vrátili sa do kuchyne.
Zrazu sa terasa naplnila všetkými obyvateľmi tejto chaty a Richard len v tichosti pozoroval ich snahu, podieľať sa ako tak na príprave raňajok. Analyticky zhodnocoval svoje postavenie voči týmto mladým ľuďom. A k Nikol.
Mala dvadsať, krásnu štíhlu postavu, zvodný dekolt, blonďavé vlasy, ktoré odrážali žiarivé lúče, a pery, ktoré kričali po bozku.
A on mal predvčerom tridsaťjeden rokov a v tejto spoločnosti sa mohol kľudne cítiť ako starec. Najbližšie k jeho veku bol Leo, ktorý mal dvadsaťštyri.
Na chvíľu ho zamrzelo, že sa mu na tento výlet nepodarilo presvedčiť Alexa, dlhoročného kamaráta v jeho veku.
Konečne sa usadili a Richardovi neunikla Leonardova ruka, ktorá sa mihla po kolene Nikolety. Venovala mu krátky mrazivý pohľad, a potom sa usmiala na Rika. Pobozkala ho a zahrala milujúcu priateľku.
Nebyť tohto výletu, nikdy by mu nedocvaklo, že Nikol aj Leo hrajú na dve strany. Ale teraz si tým nebude kaziť príjemné dva týždne voľna.
Natália sa bezcieľne potulovala popri vode a pomedzi stany rozložené na veľkej trávnatej ploche blízko vody. Hoci sa tvárila nezúčastnene, sliedivým pohľadom hľadala cennosti nepozorných turistov. Včera sa jej podarilo schmatnúť jednu nestráženú peňaženku a nemusela pri tom ani brať nohy na plecia. Vytiahla z nej sedemdesiat eur a odhodila ju aj s dokladmi, ktoré v nej boli.
Poliaci. Drzí, oplzlí, hneď jej dávajú návrhy. A nikdy nie triezvy. Večne s fľašou piva v ruke, rozvalení na tráve. Zamierila medzi tunajších, ktorí sem chodia tak na pol dňa. Z diaľky sledovala švitorivé deti a priložila si ruku na hruď. Rýchlo odkráčala a schovala sa v tieni neďalekého stromu. Poludňajšie slnko by upieklo aj biftek hodený na plechu.
Opretá o strom, hľadela do diaľky a intenzívne sa v duchu modlila. Tak, ako to robila neprestajne už dva mesiace. Modlila sa za zdravie a šťastie svojho synčeka, a za to, aby jej raz odpustil. A modlila sa tiež za to, aby raz odpustila sama sebe.
Prehodila si dopredu svoje dlhé vlasy a prstami ich prečesávala. Už dva týždne žije pod holým nebom a hoci teraz mala vo vrecku takmer dvesto eur, ktoré ukradla, nemienila ich dať tomu zdieračovi, čo jej tri mesiace prenajímal garzónku. Možno by si mohla kúpiť malý stan, leto pretrvá ešte dobrý mesiac, ale čo ak prídu dažde? Zahodila stiesňujúce myšlienky a znovu sa prešla pomedzi ľudí. Ležérne odkopla slnečné okuliare z okraja opustenej deky a o dva kroky ďalej, už v tráve, sa za nimi natiahla. Sadli jej a konečne ju ochránia od jasu toho dotieravého slnka. O pár metrov ďalej zodvihla fľašu limonády a pokojne kráčala ďalej, držiac ju pred sebou. Až v dostatočnej vzdialenosti ju otvorila, aby uhasila svoj smäd. Jej pohľad spočinul sa stratenej ružovej gumičke. Čupla si na trávu a zopla si ňou svoje opustené vlasy. Podvečer sa prejde popri chatách hore na kopci. Možno sa v niektorej z nich bude dať osprchovať a prespať tam.
Dva týždne ubehli rýchlo a posledné tri dni priniesli prietrž mračien. Richard hľadel z otvoreného okna na ustupujúcu búrku. Vzduch nabral inú kvalitu a vyháňal z izieb chaty dusnú atmosféru. Včera sa znovu pripili, on jediný vedel, kde je jeho hranica a kedy prestať.
Len s nezáujmom o druhej ráno sledoval spoza svojho auta opitého Leonarda, ako tlačí Nikoletu k stene pod terasou. Vzdychala tak hlasno, že aj keby sa bol opil na mol, ako Matúš, tak by bol tieto vzdychy zaregistroval a prebralo by ho to z opice.
No on sa nepotreboval prebrať. Bola to Nikol, ktorá potrebovala prefackať. A tak sa len postavil Leovi za chrbát a s rukami prekríženými na hrudi čakal, kedy si ho v ťažkej tme všimnú. Keď k tomu došlo, Nikol sa od ľaknutia išla hneď vyzvracať a Leonard sa trápne ospravedlňoval. Nervózne pritom prešľapoval na mieste a istotne si najviac želal, aby Riko odkráčal, a aby Nikol ostala v polohe, ktorú zaujala pri zvracaní. Len tak by mohol dokončiť, čo začal. Isto by stačilo už len poriadne zozadu priraziť a bol by na vrchole. Jej rajcovný zadok doslova burcoval všetky hormóny.
Teraz previnilo sedela na veľkej manželskej posteli a civela do ničoty. A on sa snažil ovládať, aby ju nepočastoval nechutnými nadávkami. Priznať si, že niekoľko mesiacov chodil s pobehlicou bolo pre jeho ego bolestivé.
Čo by na jeho mieste urobil Alex? Dokázal sa vždy dokonale povzniesť nad takúto situáciu. V jeho živote nebolo nič, čo by ho kedy zlomilo, nič, kvôli čomu by sa dokázal skutočne trápiť, pritom láska z jeho očí vyžarovala naďaleko.
Cítil, že potrebuje jeho povzbudenie. Ale nebude mu teraz volať.
Keď mraky prestali spúšťať kvapky vody, siahol po peňaženke a zbehol z poschodia. Na terase sa zhlboka nadýchol. Prešiel k svojmu autu zaparkovanom pri okraji strmej cesty a na chvíľu sa v ňom usadil. Otvoril aj dvere spolujazdca, aby vyvetral sparno v interiéri a peňaženku položil vedľa riadiacej páky. Mohol by sa previezť do mesta, aspoň na chvíľu by zabudol na včerajšiu noc. Bolo mu z nej nanič. V spätnom zrkadle zbadal približujúcu sa postavu dievčiny. Možno by sa k nej mal pridať a prejsť sa jej pomalým krokom až dolu k vode. Hlavou otočenou opačným smerom prešla popri aute a on sa náhle vyrútil k terase, na ktorej stála Nikol, a v ruke držala jeho zvoniaci mobil. Schmatol ho, Nikol odkráčala a on, otočiac sa znovu k ceste, prijal hovor.
"Do riti!" zanadával v momente a so slovami "hneď ti zavolám," dotyčného zrušil.
"Nie! Nie! Vráť mi doklady! No ták. Počuješ?!" vyrútil sa za svojou peňaženkou, ktorá sa v ruke tej dievčiny od neho vzdiaľovala.
"Prosím ťa, vezmi si prachy, ale doklady potrebujem. Tak počuješ?!" zreval a ona náhle zastala. On zadýchaný urobil to isté.
"Nie som odtiaľto, ak mi vezmeš doklady, budem musieť nahlásiť krádež. Okrem toho, stojí to kopec času, než si vybavím všetky nové, a ja ich potrebujem, do čerta!" hneval sa no neurobil jediný krok navyše, aby ju schmatol. Ak by prudko vyštartoval, určite by ju dobehol. Pomaly cúvala, vystrašená aj zadýchaná. S pohľadom orla upretým na neho, otvárala tučnú peňaženku.
"Vezmi si všetky, len mi vráť doklady!" opakoval a naťahoval k nej ruku, akoby bola na dosah. Hodila krátky pohľad na obsah tej cennosti, čo držala v rukách a ešte viac vyľakane pozrela k nemu. Znovu do peňaženky a znovu k nemu.
"Pekný úlovok, že?" všimol si jej zmätenosť. V duchu veril, že napokon jej svedomie nevodolí obrať ho o takú veľkú hotovosť. Sekundy boli dlhé a jej rozhodovanie sa v jednej z nich spečatilo. Pozrela za jeho chrbát, a keď videla, ako sa k nemu rútia jeho priatelia, rýchlo vytiahla kôpku bankoviek a peňaženku hodila ďaleko do trávy.
Dolu kopcom letela ako víchor a jediné zakopnutie, či pošmyknutie, ju mohlo stáť nepríjemný pád. Richard ostal bezradne stáť v strede zmáčanej cesty a hľadel, ako sa stráca.
"Do čerta, prečo si ju nechytal?"
"Do toho!" vyplesol na Nikoletu a nazúrený prešiel mokrou trávou po svoju peňaženku.
"Kurva, veď je to decko. Koľko mohla mať? Pätnásť?" pridal sa Matúš, ale Richard sa správal, akoby tam neboli. Dvakrát opakovane nazrel do peňaženky, aby sa utvrdil v tom, že mu skutočne nenechala ani jedinú bankovku. Tisícdvesto eur bolo v nenávratne. Zúrivo hodil peňaženku na sedadlo stále dokorán otvoreného auta a oprel sa rukami o kapotu.
"Zavolaj políciu, do čerta!" začul za chrbtom, no nevenoval tomu pozornosť. Spamätával sa, smútil za peniazmi, a hneval sa na svoju naivitu a hlúposť.
"Odchádzam!" zavelil náhle.
"A kto sa chce zviesť, nech mi dá prachy na benzín!" Buchol jednými a potom druhými dverami auta a náhlivo vtrhol do izby. Hodil tašku na postel a povyberal zo skríň svoje šaty.
"Riky, veď tu máme ostať ešte dva dni!" zapišťala Nikoleta a on sa k nej obzrel. Za jej chrbtom stáli všetci ostatní.
"Choďte si spakovať svoje veci. Ak chcete ostať, nech sa páči. Máte stan, slnečník. Dolu pri vode je kopec miesta, môžte sa zložiť tam. Táto chata sa o hodinu zamyká, kľúče idem vrátiť majiteľovi a... Odchádzam!"
"Riky, hneváš sa na nás, pretože tá štetka ti ukradla peniaze?" ozvala sa Karin.
"Nie zlatko, ja sa hnevám na inú štetku!" vyplesol a ona nechápavo civela.
"Richard...Sakra choďte von, nech sa s ním porozprávam," zachraňovala Nikol.
"Prečo by mali odísť, Nikoleta? Ty si svojej kamarátke ešte nepovedala o tebe a Leonardovi?"
Iskry lietali vzduchom a napäté ticho prerušoval len šuchot cestovnej tašky, do ktorej si Richard neúprosne ukladal svoje veci. Karin bez jediného slova s otvorenou pusou a pohľadom vystrašeného šťeňaťa opustila izbu a odobrala sa k činnosti, ktorú vykonával Richard.
Ani to netrvalo tak dlho, ako si pôvodne myslel a o necelú hodinu boli tašky naložené v dvoch autách, na ktorých prišli.
Richardove tmavočervené Volvo okupovala Karin, a Nikol sa rozhodla tesniť v Leonardovom aute spolu s Lenou a Matúšom.
Natália Keryová už po piatykrát preratávala tú kôpku bankoviek, ktoré sa jej krčili vo vrecku ošúchaných, špinavých nohavíc.
"Neskutočné šťastie," vytešovala sa s malou dušičkou.
"Je načase zmeniť pôsobisko."
Peši prešla niekoľko kilometrov do mesta a v tom najlacnejšom obchode vymenila svoj šatník. Plátenú tašku, ktorú nosila na pleci, vymenil vak a v nových botaskách sa jej bude určite rýchlejšie utekať. Usadila sa na autobusovej stanici. Neriešila kam pôjde, ale ako sa dostane do autobusu bez cestovného lístka. Bolo jedno, ktorý spoj využije, hlavne nech sa premiestni. Ten chlap istotne nahlásil krádež, a keďže na seba hľadeli zoči voči, nebude pre neho ťažké poskytnúť polícii jej opis.
Zamyslená sedela na lavičke a sem tam zodvihla zrak k niektorému z autobusov. Z diaľky začula zábavný rozhovor partie a pri mene Boris, uprela zrak ich smerom.
Nebol tam a vlastne, bolo by to smiešne. Človek ako on by verejnou dopravou nikdy necestoval. Pristavil sa autobus smer Bratislava a ona sa prispôsobila davu, do ktorého sa votrela. Obaja vodiči vyliezli a odobrali sa otvoriť úložný priestor.
Jeden z nich sa po tejto krátkej prestávke vrátil na sedadlo vodiča a dav sa stiesnil. Nebolo možné preniknúť dnu, ale boli to ideálne podmienky na rabovanie vreciek a tašiek, čo boli poruke.
Konečne sedela úplne vzadu a chladná voči emóciam a smútku iných, žmolila v ruke biely malý papierik.
"Pane bože, ľudia, požičajte mi niekto na cestu. Prisahám, že ak vystúpim, tak vám peniaze vrátim."
Bezducho hľadela na jeho fotografiu na občianskom preukaze a potom peňaženku strčila do prázdnej kapsy na bočnej strane nového vaku. Nebolo už ničoho, čo by ju dokázalo zlomiť, prebudiť v nej pocit súcitu, či výčitiek. Po tom čo si prežila, život prestal mať zmysel. Bol gombičkou. Žila ho zo dňa na deň, nikdy netušila čo príde. A čokoľvek by prišlo, neobávala sa toho. Nemala čo stratiť, mohla len získať. Ešte aj pobyt v nápravno výchovnom ústave by bol vykúpením pred blížiacou sa zimou.
Domov sa vrátiť nemienila, hoci vedela, že je to len otázkou času, než sa to stane. Úrady už istotne kontaktovali jej matku, ktorá ju pred siedmymi mesiacmi kvôli tehotenstvu vyhodila. Vtedy ale mala Borisa a chodila riadne do školy. No ako jej bruško narastalo, Boris sa začal vzdiaľovať, až sa raz vôbec nevrátil do ich prenajatej garzónky.
Nezaujímal sa, čo bude s ňou a ich bábätkom, presne tak, ako to nezaujímalo jej rozvedenú matku, ktorej dom v neďalekej dedine teraz okupoval štyridsaťročný tučný alkoholik.
Nechcela si pripustiť, že sa po rozchode s Borisom opustí tak, ako sa opustila jej matka po rozvode s otcom. Napriek tomu, Borisov odchod ju tak zronil, že prestala chodiť do školy a stratila sa vo svojom žiali a opustenosti. Hoci sa dlhodobo pohrávala s myšlienkou, kontaktovať otca, jej skrytá hrdosť jej to nedovolila. Nikdy nezabudol na jej narodeniny, meniny, Vianoce. A ona vedela, že ju má rád napriek tomu, že je tak ďaleko. Celé tri roky, čo je preč, pracuje v Nemecku, ale ako jej niekoľkokrát vysvetlil, cestovať za ňou na Slovensko príliš často by bolo pre neho veľmi nákladné. Naviac by mohol prísť o prácu. A tak boli v kontakte len telefonicky a vzdialenosti medzi telefonátmi sa s pribúdajúcimi mesiacmi skracovali. Pravdepodobne by len kvôli nej nepricestoval späť, a ona by mu asi nedokázala povedať, že sa zbavila svojho bábätka.
Výčitky z toho, že urobila chybu, ktorá sa nedá napraviť, ju ťažili čoraz viac.
2.
Brána veľkého domu sa pomaly odsúvala a odhaľovala po častiach dokonalosť, ktorá sa za ňou skrývala. Farebnými kamienkami vyzdobené okraje príjazdovej cesty, výrazne zelený trávnik, starostlivo rozkvitnutá záhrada. Skalky lemujúce takmer celé okolie domu.
Richard nacúval ku garážovej bráne a vystúpil. Karin polovicu cesty preplakala a vyprázdnila mu škatuľku vreckoviek, ktorá by mu postačovala na dva mesiace. Prešiel sa ležérne k smetnému košu a vyhodil ju. S ťažkým povzdychom, už s dvoma taškami v rukách, vošiel do chodby. Tašky pustil na zem až v práčovni a seba spustil do veľkého kresla v hale. Vo vrecku mu zavibroval mobil a oznámil prijatie správy.
"Keď sa vrátiš z dovolenky, ozvi sa mi. Mám pre teba ďalšiu zákazku."
Hneď vytočil svojho šéfa a dohodol stretnutie. Pôjde sa osprchovať a dá si s ním večeru v dobrej reštaurácii. Zastal v kúpeľňových dverách a vrátil sa zamknúť vchodové.
Ako očakával, než vyšiel, svieži a čerstvo oholený, Nikol bezradne stála na malej terase a prechádzala sa pred dverami. Spokojne znovu vykráčal na poschodie, elegantne sa obliekol, zahalil sa do drahého parfému a s príručnou taškou konečne vyšiel von.
Nikol šokovaná sledovala ako zamyká dvere domu, a keď svoje kľúče strčil do vrecka, podržal otvorenú dlaň a čakal na tie jej.
"Chcem si vziať svoje veci," vykoktala.
"Nemám na to teraz čas. O pätnásť minút musím byť na inom mieste," vyriekol pokojne a stále čakal s nastavenou rukou.
"Nechám ti ich..."
"Nikol, vráť mi kľúče od domu!" sprísnil tón a ona zdeptaná zo situácie, hnevlivo mu ich strčila do dlane. Otočila sa o nabrala smer k bráne. Tuho pri chôdzi pristupovala a jej zadok sa vlnil v rytme klopkajúcich opätkov. Bol to pekný pohľad, na celé jej pozadie. Husté vlasy nadskakovali a spona, ktorá ich držala na temene hlavy, sa zosúvala. Napokon ju Nikol vytiahla a dopriala tak Richardovi posledný pohľad na krásu jej blonďavých kučier.
Autobus smerujúci do Bratislavy mal približne v polovici svojej cesty zastávku a polhodinovú pauzu. Vodiči zakotvili v jednej z reštaurácii a cestujúci mali rozchod. Natália nechala vystúpiť takmer všetkých pred ňou, ale hlavne čakala, až vystúpi ten mladík, ktorý cestuje na úver. Hodila na jeho sedadlo vyprázdnenú peňaženku a zbehla po schodíkoch. Nevedomky sa zhlboka nadýchla a vykročila do nového života. Alebo len života na novom mieste?
Šťastie, že do neskorého večera bolo vidno a ona svojim sliedivým pohľadom zakotvila na nápise - ubytovňa. Pri pultíku podsunula len včera ukradnutý občiansky preukaz dvadsaťročnej dievčiny, vyplatila na celý týždeň dopredu a odobrala sa do jednoposteľovej izby.
"Posteľ," zašepkala a rozvalila sa na nej. Zažala nočnú lampu a cestou k výpínaču pri dverách nazrela do prázdnej skrine. Zamkla sa a o chvíľu už pokojne spala.
Ranný hluk rušnej ulice nedovolil prevaľovať sa v posteli dlho. Netušila, koľko môže byť hodín a tak podišla k oknu a otočiac žalúzie, oslepilo ju nízko posadené, no intenzívne žiariace slnko. Znovu ich zatvorila a vrátila sa do príjemnej postele.
Ale sny, ktoré nasledovali po tomto krátkom prebudení, ju mučili svojím posolstvom zrady, zlyhania, bolesti. "Boris...," prebrala sa a zotrela slzy z tváre.
Alex sa zavčas rána unúval do Zvolena za Richardom. Ten mu ešte večer volal, čo sa mu prihodilo na dovolenke a tak ho prišiel podporiť. Nepoznal ho ako človeka, ktorého by len tak niečo vykoľajilo. Ale ako si udržať pevné nervy, keď za jeden deň prichytíte frajerku pri sexe s priateľom a ešte vám aj ukradnú značnú hotovosť?
Ako očakával, Richard bol rozladený, podráždený a o desiatej ráno mal na svojom pracovnom stole už tri šálky od kávy.
Usilovne kreslil plány nového domu, hoci len zbežne vedel, ako si ho klient predstavuje, a za týchto okolností to bola strata času aj materiálu. Emotívne pritom vyjadroval svoje pocity, zlosť, hnev.
Alex sedel oproti na vysokej stoličke a pokúšal sa ho slovne podporiť.
"Mohli by sme sa poriadne opiť, Alex. Čo povieš?"
Alex s úsmevom prikyvoval.
"Škoda, že si sa presťahoval do Bystrice," dodal Richard, na chvíľu pustil ceruzku z ruky, zložil si okuliare a pretrel si unavené oči. Cez veľké okno pracovne zbadal hurikán Nikoleta, ako sa rúti dvorom a chvíľu obaja počúvali jeho nervózne búchanie do dverí.
Napokon sa mu dvere siahnutím na kľučku podarilo otvoriť a do chodby vošla už navonok pokojná mladá žena.
"Prečo prosím ťa..."
"Daj mi pokoj!" prerušil ju rázne Richard a ona sa vzdala komunikácie. Stratila sa na poschodí a on vytiahol ďalší čistý výkres.
Kým sa Nikol vrátila s nabaleným kufrom z poschodia, Alex sa rozlúčil. O chvíľu mu začína vyučovacia hodina. Richard ho odprevadil iba pohľadom a jeho myseľ pohltilo vylaďovanie detailov. Nikolete opretej o zárubňu dverí jeho pracovne nevenoval pozornosť.
"Môžeš aspoň na chvíľu?" pokúsila sa o rozhovor.
"Odíď," riekol a oči ani na sekundu neodtrhol od kresby. A tak keď jemne v tichosti prikráčala, prudko sa strhol.
"Pch!" nazlostila sa a krútiac hlavou, konečne opustila tento dom. Vzdychol a prešiel sa po takmer všetkých prázdnych izbách. Pohltil ho chvíľkový smútok, a po neskorých raňajkách sa nachystal na stretnutie s klientom.
Pán Timko bol elegantne odetý postarší pán a len čo vystúpil zo svojho Mercedesu, rozosieval srdečný úsmev na všetky strany.
"Pán Bartovič? Zdravím vás!" naťahoval ruku k Richardovi. Ten sa prinútil k dobrej nálade a kráčal za svojim klientom do útulnej kaviarne.
Servírka prifrčala expresne rýchlo a po otázke, čo vám ponúknem, Richard len horko prehltol. Z jazyka sa predierala veta - Dvojitú vodku s ľadom.
Napokon doniesla dve kávy a on vytiahol skicák, do ktorého nachytro načarbe predstavy svojho klienta o novom dome. Nečakane sa rozhovoril nielen o dome, ale aj o tom, ako jeho dvadsaťpäťročný syn nabúchal ani nie osemnásťročnú dievčinu, a že ho prinútil oženiť sa s ňou. Preto ten dom.
"Vy ste ženatý pán Bartovič?" nečakaná otázka. Prekvapene zodvihol zrak od bieleho papiera a uprel ho do tváre toho muža.
"Nie, nie som," odvetil jednoducho a ako pubertiak, odbehol na toaletu, aby nemusel odpovedať na ďalšie jeho dotieravé otázky zo súkromia.
"Môj syn mi robí veľa starostí. Neviem ho prinútiť, aby sa venoval rodinnej firme," pokračoval v sťažnostiach, keď sa Richard vrátil k stolu.
"Keby si našiel aspoň poriadnu prácu, keď nechce predávať autá. Hlavne, že už dve nabúral."
"Teraz ho už ťažko prevychováte," pridal na neochotne Richard a zodvihol zrak k svojmu klientovi. Hľadel na neho, akoby sa chystal omdlieť a aj pohár minerálky zastal na polceste.
"Áno, máte pravdu," priznal napokon a Richardovi padol kameň zo srdca. Už len to by chýbalo, aby ho urazil.
"Čo by ste urobili na mojom mieste?"
"Mám tridsať jeden rokov, pán Timko. Nechcite odomňa radu. Viem len, že ak by bol môj syn nezodpovedný, ako ten váš, istotne by som ho neposielal tristo kilometrov zo svojho dohľadu. Mimochodom, čo rodičia tej mladej dievčiny?"
"Čo už tí môžu? Otec je alkoholik, matka je bez práce... vystrojil som synovi krásnu svadbu a ešte pre nich chcem postaviť novučký dom na tomto čarovnom mieste," povzdychol. "Možno sa práve tu do seba zamilujú."
Richard sa potil. Je to možné, aby jeden, navonok inteligentný človek premýšľal tak naivne a hlúpo?
Rýchlo sa spamätal a po niekoľkých zdvorilých slovách sa s ním rozlúčil. Keď opustil kaviareň, akoby vstúpil do iného sveta. Rýchlo ho vyhodil z hlavy. Zameria sa na neho len ako na klienta.
Natália sa týždeň potulovala a spoznávala nové mesto. Pravidelne raňajkovala vždy v inom supermarkete na oddelení chleba a pečiva a napokon sa jej v jednom z nich podarilo brigádnicky zamestnať.
Naťahovala sa s krabicami a paletami tučne naloženými tovarom, a popri tom sa napchávala cukríkami a čokoládovými tyčinkami.
Jedávala vo fastfoode a za mesiac dokonca pribrala. Jej telo začínalo naberať iné krivky a vlasy po každodennom umývaní drahým ukradnutým šampónom naberali krásu a žiaru. Ostrihala si rozštiepené končeky a oči zvýraznila čiernou ceruzkou.
Dnes mala nočnú smenu a v hypermarkete bolo viac zamestnancov ako zákazníkov. Starostlivo ukladala konzervy, keď jej jedna z nich náhle od ľaknutia vyletela z ruky. Pred ňou stál v pozore uniformovaný mladý policajt a hoci nevyriekol ani jediné slovo, Natália reflexívne začala cúvať.
Uprene si ju prezeral, a keď chrbtom narazila do druhého, zazmätkovala.
"Natália Keryová, choďte sa prezliecť a pôjdete s nami," upieral na ňu svoje prísne oči a ona sa vzdala skôr, akoby vôbec zabojovala. Nateraz bude hrať poslušné dievčatko.
Nedalo sa utiecť. Len čo vyšla zo šatne, na konci chodby ju už čakali. A tak skleslo a bez slova ich nasledovala do auta a na policajnú stanicu.
Tam s ňou ostal v chodbe iba jeden z nich, a keď ona sa usadila, on sa postavil do pozoru pred ňu.
"Niečo som vyviedla?"
"Áno, nechodíš do školy. Úrady kontaktovali tvojich rodičov a oni zasa nás, takže tu teraz na nich počkáš. Sú na ceste!" oznámil a ona vstala. Znervóznela.
"Chcem si ísť po svoje veci!"
"Pôjdeš. Hneď, ako si ťa prevezme jeden z tvojich rodičov. Teraz sa posaď a čakaj!" nariadil.
"Načo je toto divadlo dobré? Našla som si prácu, mám kde bývať, tak nech mi dajú pokoj!" srdila sa a znechutená sa usadila. Jasné. Jej mame a tomu alkoholikovi, s ktorým už tri roky žije, chýbajú pravdepodobne rodinné prídavky do ich príjmu. Vyše pol roka ju nezaujímalo, kde je, a či vôbec ešte žije, a zrazu sa unúva skoro tristo kilometrov, aby si ju vyzdvihla. Aká je trápna. Čo si myslí, že ju priviaže k školskej lavici, aby doštudovala?
Odkedy sa pred troma rokmi rozviedla s otcom, jej život sa zosypal. A spolu s jej životom, aj ten Natalyn. Veľmi dobre si pamätá na to, ako veľmi chcela ostať s otcom, ale on zo dňa na deň odišiel a život prestal mať zmysel. Keď jej volal, vždy plakala. To, že na ňu myslí, jej nestačilo. Už ju nemohol objať, ani sa na ňu usmiať.
Ten muž, čo prišiel po ňom, bol spočiatku veľmi milý a srdečný, ale pravdepodobne len nemal kde bývať. Hneď ako sa nasťahoval do ich domu, riadne to s mamou oslávil a odvtedy ešte neprestal piť. A ona s ním.
Iste sa na ňu riadne vyziape, že kvôli nej musel v noci tak ďaleko cestovať. A to ešte netuší, že s nimi ostane maximálne päť minút a využije prvú príležitosť na útek.
Poslušne sedela a sliedivými očami zhodnocovala situáciu. Mrvila sa na starej koženej lavičke a policajt, čo ju priviedol, sa zhováral s kolegom. Skusmo ju pri tom kontroloval a občas prikráčal až ku vchodovým dverám a nazrel do tmy.
Dvere sa otvorili a zatvorili a vošiel ďalší policajt. Vybehol na poschodie a do ticha sa ozvalo zvonenie mobilu. Policaj, čo ju strážil, siahol do vrecka a s očami prilepenými na nej riekol: "Áno, je tu. V poriadku..." pozrel na hodinky, odvrátil sa a s mobilom pri uchu chodil sem a tam.
Natália prudko vstala a ešte prudšie sa vrhla na zatvorené dvere. Počula za svojim chrbtom krik, ale venovala sa len jedinému. Smer ubytovňa, jej veci a útek. V žiadnom prípade sa nemienila vrátiť domov.
Zadýchaná konečne dorazila a bleskovo hádzala tých zopár kúskov svojho oblečenia do batohu. Skôr, než otvorila dvere izby, sa naposledy obzrela, a mysľou zhodnotila, či na niečo nezabudla. Konečne otvorila dvere a narazila do policajta.
Zachytil ju, keď sa zatackala, a zlostne ju schmatol za rameno.
"Nekázal som ti, že tam máš sedieť a čakať?!" zrúkol.
"Nevrátim sa domov!" zvrieskla a pokúsila sa vyslobodiť, no on bol silnejší a obratne jej nasadil želiezka.
"Nie, nie, nie, prosím! Nedávajte mi tie želiezka, prosím!" vzlykala, aby ho obmäkčila.
"Nasadaj!" zavelil pri aute a strčil ju dnu. Posadil sa k nej dozadu a hnevlivo na ňu pozrel.
"Potrebujem si zložiť batoh."
"Seď a buď ticho, Natália!"
"Nie som pripútaná!"
Chvíľu na ňu hľadel a potom jej odopol náramky. Zložila si batoh, zapla si pás s tentoraz jej pripútal ruku o tú svoju.
Zavzdychala a hľadela z okna do tmy. Ulice boli prázdne, mohlo byť niečo okolo druhej ráno.
Konečne vystúpili a ona pomaly vykračovala po schodoch. Zahľadená do zeme, ani si nevšimla muža stojaceho obďaleč lavičky v chodbe policajnej stanice. Policajt hodil vak k stene a s mužom si podali ruky.
Zaznelo dvojité ahoj a ona zodvihla zrak.
Sekundy boli dlhé. A možno to ani neboli sekundy. Mohli to byť dlhé minúty, kým tam len tak stála a hľadela na muža pred sebou. Hrdlo sa jej zvieralo a ona si nezúčastnene šúchala vyslobodené zápästie.
"Priniesol si to rozhodnutie?" ozval sa ten mladý policajt a muž prikývol. Siahol do vnútorného vrecka bundy a vytiahol papier, na ktorom bolo veľkým písmom napísané: "Predbežné opatrenie."
Kým policajt odbehol aj s papierom v ruke, asi o hlavu vyšší chlap v čiernom tričku pristúpil na krok k nej. Okolo neho sa šírila vôňa príjemného parfumu a čierne priliehavé tričko skrývalo súmernú postavu. Zrkadlovo lesklé topánky sa takmer nehodili k rifliam, ktoré mal na sebe a hrubý opasok dolaďoval na oko príjemnú eleganciu tohto muža.
"Ahoj Nataly!" zavlnilo sa chodbou, no ona len hľadela na pracku na opasku. Natiahol ruku a jemne sa dotkol jej brady.
Zodvihla viečka.
"Ahoj!" pretlačila pomedzi pery.
"Vezmem ťa k sebe. Všetko bude okey," oznámil a otočil sa k policajtovi.
"Ďakujem ti, Martin," povedal a podali si ruky na rozlúčku. Zaregistrovala, že mu spolu s jeho predbežným opatrením pridal papier navyše. No len zbežne ho očami prebehol a ukázal rukou smerom k dverám.
Natália s rukami trucovito prekríženými na hrudi, ani sa neunúvala po svoj batoh pohodený pri stene. Schmatol ho, dokonca jej otvoril dvere ešte aj na svojom drahom aute.
BMW striebornej farby. Chvíľu neverila, že mu patrí, ale vedľa palubnej dosky zbadala pripevnenú maličkú fotku, na ktorej bola ona.
Keď sa ponorili do tmy za mestom, na moment sa k nej pootočil. Hľadela pred seba, ako svetlá auta odhaľujú cestu, pre ňu zatiaľ do neznáma.
"Prečo si bola na ulici?" preťal husté ticho v aute.
"Že práve teba to zaujíma," odvrkla podráždene.
"Zaujíma, Natália. Stále som tvoj otec. Ak si mala problémy, mohla si mi zavolať!"
"Zavolať ti? Prepáč, ale ja už tri roky neviem, kto si."
Horko prehltol. "Naty!"
"Nevolaj ma tak!" povedala tvrdo. Do očí sa jej hnali slzy. A nešli zadržať. Pri tomto oslovení nie. Nepočula ho celé tri roky.
"Budem ťa tak volať. To, že som opustil tvoju mamu, neznamená, že som prestal byť tvojim otcom, a že som ťa prestal mať rád. To predsa vieš. Netušil som, že sa o teba nestará a neviem si poriadne ani predstaviť, ako je možné, že si nenastúpila do školy, a že si sa len tak potulovala. A keby len to. Si v poriadnom maléry, Nataly."
"Nikto ma nemôže nútiť, aby som chodila do školy! Tentoraz si to ty, kto potrebuje moje rodinné prídavky?!" vyletela na neho. Zvolila útočnú taktiku. Rozľútostiť sa by znamenalo priznať pravdu.
"Máš pocit, že keď sa vozím v takomto aute, tak mi chýba tvojich poondiatých dvadsať eur?"
Vzdychol a pokrútil hlavou. Rozhovor s týmto sedemnásťročným dievčaťom bude veľmi ťažký.
"Požiadal som súd o tvoje zverenie do mojej opatery. Vzhľadom na tvoj vek, je nutné, aby si aj ty prišla vypovedať. Tvoju predvolanku mám už doma. V skutočnosti ťa bude zastupovať kolízny opatrovník, ale... " odmlčal sa a skusmo na ňu pozrel.
"Nataly, radím ti, aby si si poriadne premyslela, ako sa rozhodneš. Ten policajt, Martin Mikula je môj kamarát. Nebyť toho, túto šancu by si asi nedostala. Ak budeš súhlasiť, že ostaneš so mnou a nastúpiš riadne do školy, tak ja prevezmem na seba zodpovednosť za tvoje správanie za posledný polrok. Ak nie, tak..." siahol do vnútorného vrecka bundy, tak ako na policajnej stanici a hodil jej do lona jeden z papierov. So záujmom si ho pozrela a rozochvela sa.
"Dohodol som sa s Martinom, že hneď ako súd rozhodne, čo by malo byť o štyri dni, tak môže začať riešiť podania na tvoju osobu. Okradla si minimálne štyroch ľudí, ktorí to oznámili. A mňa by celkom zaujímalo, aké je skutočné číslo?"
Natália poskladala papier so svojou čiernobielou fotografiou s oznámením o hľadanej osobe a zahemžila sa na sedadle.
"Prepáč!" šepla previnilo a spozornela, keď prechádzajúc ďalším mestom, otec začal vchádzať do uličiek. Brána jedného z domov sa sama otvorila a on opatrne vošiel do dvora. Žiaden luxus, obyčajný dom s podkrovým. V jednom z okien sa svietilo a len čo vystúpili, svetlo zaplnilo aj vchodové dvere a chodbu. Auto ostalo na dvore, batoh si Natália niesla na chrbte a neisto kráčala krok za otcom.
"Ahoj!" šepol a letmo pobozkal umelo sa usmievajúcu ženu, ktorá im vyšla v ústrety.
"Natália, toto je Emília. Emily, toto je moja dcéra," predstavil ich, no Natália jej podanie ruky odignorovala.
Otec sa zamračil a čosi tej žene zašepkal do ucha. Hneď potom ona odišla a Natália ostala stáť v strede haly. Zrak upierala k podlahe.
"Poď, ukážem ti tvoju izbu," povedal, a keď vošli do útulnej podkrovnej izbietky, postavil sa tesne k nej. Tak tesne, že by začula aj tlkot jeho srdca, ak by sa započúvala.
Dlho len stál a čakal, kým Natália konečne uprela zrak do jeho modrých očí.
"Zlož si ten batoh a..."
Urobila to hneď a usadila sa na posteľ. Neodišiel, stále len stál a čakal.
"Poď ku mne," šepol.
"Ak je toto moja posteľ, rada by som si ľahla. Som unavená," povedala podráždene.
"Nataly... Čo sa stalo?"
"Môžeš ma nechať tak?"
"Povedz mi to. Nie si zronená ani unavená. Trápiš sa!"
"Môžeš ma nechať na pokoji?!" zopakovala tentoraz ostrejšie.
"Dobre," súhlasil napokon s povzdychom.
"Kúpeľna je hneď vedľa tvojej izby. Máš tam nachystanú osušku, župan, a kúpil som ti pre istotu všetko, čo by si mohla potrebovať. Nevedel som, čo všetko máš a v akom stave ťa nájdem, tak aspoň to, čo som vedel," oboznámil ju a veľmi pomaly a neisto izbu opustil. Začul, ako sa dvere za ním otvorili, len čo urobil zopár krokov. Pozastavil sa a zmenil smer. Po tme zbehol do haly. Usadil sa blízko dverí a vyčkával. Stačili asi tak tri minúty a začul, ako zostúpila z posledného schodíka.
"Nataly, opakujem, že si veľmi dobre rozmyslí, čo urobíš," ozval sa do tmy. "Nech by si ušla aj stokrát, bude len otázkou času, kedy ťa polícia znovu vypátra a ber na vedomie, že pôjdeš do nápravno-výchovného ústavu. V preklade - do väzenia."
Nastalo hrobové ticho a on po chvíli zažal svetlo.
"Nenávidím ťa, pretože si tu nebol, keď som ťa potrebovala. Nenávidím svoju mater, pretože ma vyhodila, keď som ju najviac potrebovala a nenávidím toho, ktorý mi tak veľmi ublížil a opustil ma, namiesto toho, aby mi pomohol. Je mi úplne jedno kde a ako skončím. Rozumieš? Žiadnym popísaným papierom s pečiatkou ma neprinútiš žiť podľa tvojich pravidiel, alebo pravidiel kohokoľvek iného."
"Možno by stačilo, aby si sa mi zdôverila, čo sa ti prihodilo. Neviem vrátiť čas, ale môžno tvoje utrpenie dokážem zmierniť. Ale ak neviem, s čím bojuješ, nedokážem ti pomôcť!"
"Nechcem, aby si mi pomáhal. Teraz už nie!"
"Natália, vieš ako som ťa ľúbil a prisahám, že si budem do konca života vyčítať, že som ťa na tri roky opustil. Dúfal som, že keď sa vrátim s peniazmi, ktoré som zarobil v Nemecku a rozbehnem svoju firmu, že ti toto obdobie niekoľkonásobne vynahradím. Počítal som s tým a modlil sa, aby si nezatrpkla a nezanevrela na mňa. Posielal som mame viac peňazí, než mi určil súd a netušil som, že ..." mávou rukou a potom si ňou prešiel po tvári. Ťažko povzdychol.
"Som veľmi unavený, Nataly. O chvíľu je ráno. Prosím, urob to pre mňa a ostaň v tomto dome. Veľmi ťa o to prosím!"
"Prestaň ma volať Nataly. Nie som Nataly ani Naty! Už nikdy! Volám sa Natália! Nerozumieš?! Natália!" s odhodlaním mu hľadela priamo do tváre.
"Ja nie som pre teba tvoja Naty, a ty nie si môj otec!" spečatila krikom svoj monológ a odkráčala na poschodie.
3.
Richard Bartovič pricestoval za svojim klientom na východné Slovensko. Dotiahne s ním už len zopár detailov a môže sa začať so stavbou domu pre jeho syna. Po rozchode s Nikol sa sa snažil čo najviac ponoriť do práce. Svojim príchodom si u pána Timka si urobil očko navyše a ten ho z vďaky pozval na obed.
"Páči sa vám tu na východe?"
"Ale pravdaže. Bol som tu v auguste na dva týždne na dovolenke. Mal som od jedného známeho požičanú chatu," priznal Richard.
"Naozaj? Tak to tu poznáte."
"Zbežne."
"Užili ste si tú dovolenku? Vyšlo vám počasie?" sypal neformálne otázky.
"Nebyť toho, že ma posledný deň dovolenky okradli, zanechalo by toto miesto vo mne silnejší dojem."
Pán Timko vypleštil oči.
"Vás okradli?"
Richard sa kyslo pousmial.
"Nahlásili ste to? A čo vám vlastne..."
"Nechajme to. Už som s tým zmierený. Bolo to aj mojou nepozornosťou," ukončil túto tému a o niekoľko krátkych minút sa rozlúčili. Len veľmi zriedkavo sa stávalo, že si Richard vytváral so svojími klientmi bližší vzťah. Hoci tomuto očividne išlo o to, aby sa čo najlepšie spoznali, Richard sa snažil o presný opak. Čosi mu navrávalo, že sa od neho treba držať bokom.
Zastal na veľkom parkovisku supermarketu. Tlačiac pred sebou nákupný vozík, premýšľal, či sa neubytuje, a či neodcestuje domov až zajtra. Bolo krátko popoludní a nemal najmenšiu chuť absolvovať tristokilometrovú cestu späť.
Konečne sa vyslobodil z hluku a nepríjemnej atmosféry tejto predajne a zastal s košíkom pri kufri svojho auta. Príručnú tašku a limonádu hodil na predné sedadlo a vrátil sa zvyšok nákupu vyložiť do kufra. O niekoľko pár sekúnd, keď sa nakláňal nad košíkom, začul iba buchnúť predné dvere svojho auta.
"Nie! Stoj! Chyďte ju! Stoj!" rozbehol sa za mladou dievčinou, no po niekoľkých metroch to vzdal.
"Toto nie je pravda!" prechádzal si rukami po tvári, po vlasoch.
"Toto sa mi určite iba zdá! Nemôže to byť predsa pravda!?" zúfal a siahol do vrecka po mobil. Polícia bola pri ňom o necelých päť minút.
Gabriel Kery sedel bezmocný na posteli v hotelovej izbe, v ktorej sa len včera so svojou dcérou ubytoval. Práve prijal telefonát od Martina Mikulu, že jeho dcéra má ďalší záznam. Pán Bartovič podal trestné oznámenie a uviedol, že to isté dievča ho okradlo už po druhýkrát. Martinovi túto informáciu obratom poslali faxom.
Gabriel nevedel, čo bude nasledovať. Napriek všetkým argumentom, ktoré uviedol, a napriek predbežnému opatreniu zverila sudkyňa na pojednávaní sedemnásťročnú Natáliu znovu do výchovy matky.
Nepochopiteľné rozhodnutie, proti ktorému sa hneď na mieste odvolal. No reakciou Natálie bol útek z pojednávacej miestnosti. Bolo to ešte o jedenástej ráno. Teraz sú už tri hodiny popoludní a on vedel akurát to, že znovu niekoho okradla. Kam budú smerovať jej ďalšie kroky, netušil.
"Skús ísť na políciu, možno sa pán Bartovič ubytoval tiež v niektorom hoteli. Nájdi ho a porozprávaj sa s ním," začul jemný hlas Emílie. Prisadla si k nemu a pohladila ho po chrbte. Ešte že prišla s nimi a upokojovala teraz jeho emócie.
"Som veľmi zlý otec, Emily. Ako som mohol dopustiť, aby moja jediná dcéra takto dopadla? Prečo som jej netelefonoval častejšie a nezaujímal sa o ňu viac? Má pravdu, že je takáto. Tá krava ju vyhodila a ja som ako otec na plnej čiare zlyhal. Čo už len môže urobiť človek, ktorý sa zo dňa na deň ocitne na ulici?"
"Nebola celý ten čas na ulici. Nepočul si manželku? Bývala s nejakým Borisom."
"Áno. A ten hajzeľ jej niečo urobil. Povedala to v ten večer, keď som ju priviezol do domu," vzdychol a prešiel sa izbou.
"Pôjdem za tým Bartovičom, a potom zistím niečo o Borisovi. Musím sa dozvedieť, čo sa jej prihodilo, inak sa budeme stále motať okolo čohosi, čo nemá pomenovanie," zahlásil a vyšiel z izby.
Prechádzajúc popri recepcii hotela, zastal, a zapozeral sa na chlapa, ktorý sa opieral o pult.
"Izba tristodvadsať!" vypočul si recepčnú a chlap sa s kartou v ruke odobral smerom k výťahu.
"Prepáčte!" zastavil ho Gabriel a pristúpil k nemu.
"Neviem, či som správne začul, ste pán Bartovič?"
"Áno, som!" odvrkol a v jeho tvári sa zračil spýtavý hnev.
"Volám sa Gabriel Kery a vy ste pred chvíľou boli podať trestné oznámenie na moju dcéru, ktorá vás okradla," vysypal a Richard úžasom pootvoril ústa.
"Ako prosím?"
"Chcem sa vám ospravedlniť a vynahradiť vám stratu, pán Bartovič. Neviete si predstaviť, ako veľmi ma to mrzí."
"Robíte si žarty, však?"
Obaja sa odmlčali a udivený Richard napokon pozval Gabriela do svojej izby.
"Tak!" naznačil mu gestom, aby začal. Obaja ostali stáť, Richard neďaleko okna a Gabriel pri dverách.
"Vrátim vám peniaze, ktoré vám ukradla. Stiahnite prosím trestné oznámenie," požiadal.
"Vaša dcéra ma okradla dvakrát, pán Kery. Prvýkrát pred dvoma mesiacmi a teraz zase. Myslím, že toto mesto budem ododnes naďaleko obchádzať!"
"Vrátim vám peniaze aj za tú prvú krádež a preplatím vám všetky poplatky za vystavenie nových dokladov."
"Ovplývate takou vysokou hotovosťou?"
"Ak nebudem mať pri sebe toľko peňazí, pošlem vám ich na účet. Tu je moja vizitka," siahol do peňaženky a natiahol k nemu ruku.
"Nechcem vašu vizitku, nechcem už nikdy v živote vidieť vašu nepodarenú dcéru a toto mesto. A keďže viem, že polícia mi moje peniaze nevráti, ani keď to šťeňa chytia, tak príjmam vašu ponuku, ale oznámenie stiahnem, až keď budem mať naspäť svoje peniaze!" hovoril hnevlivo a útočne.
Gabriel zavzdychal.
"Koľko to je?"
"Po prvýkrát tisícdvesto eur a tentoraz tristo eur plus doklady, kreditky a veľmi dôležité cédečko."
Gabriel sa zapotil.
"Vy mi asi neuveríte, že ma to naozaj veľmi trápi a prial by som si, aby ste na to rýchlo zabudli. Odkiaľ ste pán Bartovič?"
"Bývam vo Zvolene!" odvrkol.
"Naozaj? A smiem vedieť, čo robíte tu na východe?"
Richard sa zaškeril, ale potom náhle zmenil svoj postoj. Ku krádeži, aj k tomuto mužovi, ktorý neskrýval utrpenie z toho, čo sa udialo. Posadil sa s lakťami na kolenách a odpovedal mu.
"Prišiel som sem za klientom. Som architekt. Robím mu plán na dom, ktorý bude staviať neďaleko Zvolena. Lenže teraz už nemám ani ten plán, pretože som ho mal v príručnej taške, ktorú mi ukradla vaša dcéra. Našťastie si vyrábam kópie."
"Tu je tých tristo eur, a keď budete taký láskavý a dáte mi svoje telefónne číslo, zavolám vám, len čo dorazím domov a prinesiem vám zvyšok peňazí. Bývam momentálne v Banskej Bystrici a sem som prišiel s dcérou na pojednávanie. Zajtra odchádzam, hoci neviem, kde sa teraz nachádza, ale zverili ju znovu do opatery matke, takže..." urobil gesto, ktorým naznačil bezmocnosť. Richard vstal a vzal si peniaze, ktoré Gabriel držal v ruke.
"Viete čo? Zabudnime na to. Pôjdem na políciu hneď teraz a na tých tisícdvesto eur sa vykašlite. Už dávno som ich oľutoval," povedal a nedal Gabrielovi šancu, aby mu oponoval. Slušne ho vyhodil.
Strieborné BMW zaparkovalo pred bránou štvorcového domu s neupraveným dvorom a Gabriel zatrúbil. O minútu sa oškreté dvere otvorili a objavila sa v nich jeho bývalá manželka Mária. Kúsok za jej útlou postavou kráčal dvakrát širší chlap v teplákoch. Gabriel vystúpil a počkal na ňu pri aute.
"Môžme sa porozprávať osamote?" navrhol a odniesol si spŕšku nechutných poznámok od pána tohto domu. Napokon, lenivo ťahajúc nohu za nohou, vrátil sa do vnútra.
"Predpokladám, že stále nie je doma!" začal.
"Je to pobehlica! Čo si si myslel, že z nej vyrastie? Vo všetkom sa podobá na teba!" vyrútila sa na neho.
"Nechcem sa hádať, Maja. Vždy som ti ustupoval a robil všetko pre to, aby si bola spokojná. A čo som z toho mal? Teraz mi nezáleží na ničom inom, len na tom, aby bola Natália v poriadku. Povedz mi niečo o tom jej priateľovi a o tom, prečo si ju vyhodila?!"
"Nič ti nepoviem. Budem rada ak sa stratíš tak rýchlo, ako si sa objavil."
"Našiel som ju a priviedol na pojednávanie. Dlhuješ mi aspoň odpovede na moje otázky!"
"Ja ti niečo dlhujem?! Spamätaj sa," hovorila pohŕdavo.
"Dobre. Predpokladám, že na teba platí stále to isté," poznamenal a siahol po peňaženke.
"Koľko stojí tvoja odpoveď?"
Pousmiala sa a prebehla očami po jeho aute.
"Zničil si život mne aj svojej dcére. Myslíš si, že peniazmi všetko vykompenzuješ?"
"Možno nie, ale aspoň sa pokúsim zmierniť následky svojho odchodu. Mimochodom, nechci mi povedať, že si trpela núdzou. A ak áno, tak len preto, lebo si peniaze, ktoré som ti posielal, prechľastala s tým debilom!"
"Vypadni!" zrúkla a otočila sa na odchod. Gabriel ju chytil za rameno.
"Ako sa volá ten, s ktorým žila?"
"Prečo si sa jej neopýtal?"
"Nemôžeš mi to povedať ty? Vieš veľmi dobre, že ak Natália nenastúpi do školy, budeš mať z toho problémy. Tak ti radím, aby si zabudla na nevraživosť, a aby sme našli spoločnú reč. Lebo ako vidím, tebe vôbec nezáleží na tom, že nie je doma, a kde znovu prenocuje. Alebo sa už ozvala, a vieš kde je?"
"Gabriel, ako si mal možnosť vidieť, ja som sa o Natáliu na súde nebila. Ale nemysli si, že ti budem veci uľahčovať, tak, ako si mi ich neuľahčoval ty. Za celých pätnásť rokov nášho manželstva si mal kurvy a nikdy si sa nestaral o to, ako sa trápim. Takže mi je jedno kde a s kým je teraz Natália. Mám tohto svojho posratého života už plné zuby. Tak ako mám plné zuby teba, tvojich kuriev a tvojej nepodarenej pobehlice!"
"Prečo ju ustavične nazývaš pobehlicou?!"
"Pretože si nechala urobiť dieťa a neposlúchla ma, aby išla na potrat. Preto som ju vyrazila!" priznala konečne.
Gabriel sa zachytil o auto.
"Čože?!" zreval.
"Vyhodila si na ulicu svoju tehotnú dcéru?"
"No a? Mala som jej aplaudovať? Aspoň že Pán Boh má rozum a postaral sa o to, aby sama potratila. Teda aspoň dúfam." Poslednú vetu povedala už jemnejšie a veľmi neisto. Gabriel stále lapal po dychu.
"Priezvisko toho chalana!" vyšlo z neho po chvíli.
"Neviem. A choď už do čerta! Dám ti vedieť, keby sa čírou náhodou vrátila. Aby si mohol spokojnejšie spať," povedala a zabuchla za sebou bránku.
Gabrielovi sa podlamovali kolená. Asi hodinu sa vozil autom po meste a prešiel sa aj po strediskách Zemplínskej šíravy a Vinného jazera. Dúfal, že ju uvidí sedieť niekde na opustenej lavičke, alebo kráčať popri ceste. Nič. Nenašiel ju, a kým sa vrátil naspäť do hotela, Emilia ho už čakala v reštaurácii s večerou na stole.
Natália sa usadila v nočnom vlaku smerujúcom do Vrútok. Aspoň chladnú noc nestrávi pod holým nebom. Mala pri sebe iba svoj občiansky preukaz a peniaze, ktoré ukradla pred supermarketom. V malej igelitke si niesla minerálku, šatôčku a čokoládovú tyčinku, ktoré kúpila na stanici.
Viac ako hodinu bude čakať na vlak do Banskej Bystrice, ale vôbec jej to neprekážalo. Vo vlaku si zdriemla a na stanici si potom len šúchala ramená a ruky, aby sa zahriala. Skoré rána boli veľmi chladné.
O pol siedmej sa už trmácala mestom. Túlala sa asi dve hodiny. Chlad prenikal pod kožu a ona skrehnutá, nedokázala rýchlo zareagovať, keď sa pri nej pristavilo policajné auto, z ktorého vytúpil Martin Mikula. Ako je možné, že na ňu takto znenazdajky natrafil, a že ju vôbec na tom chodníku zbadal?
"Neskúšaj utiecť," povedal a otvoril jej dvere auta. Bez slova nasadla.
Dlho čakala v chodbe policajnej stanice a tupo hľadela pred seba.
Po asi hodine už sedela v miestnosti s niekoľkými písacími stolmi a jedným policajtom a krátko po tom, čo sa usadila, vstúpil aj jej otec. Pozdravil sa, pomaly zatvoril dvere a podsunul pred policajta svoj občianský preukaz.
Natália ani na sekundu nezodvihla zrak z ošúchaného koberca.
Otec mlčal a ona potom asi hodinu stroho odpovedala na opakujúce sa otázky. Napokon všetko spečatila nečitateľným podpisom a mlčky s otcom odišla.
"Mám ťa vyložiť na stanici, v strede mesta, na konci mesta, alebo..." kývol plecami a kľučkoval ulicami. Celý interiér auta zaplnilo sklamanie, ktoré pociťoval, a Natálii zvuk jeho hlasu prenikal priamo do srdca. Bodal, pichal ju tam a spôsoboval jej ukrutnú bolesť.
"Máš o jedno podanie menej. Richard Bartovič bol ubytovaný v hoteli, v ktorom aj ja. Tak som sa s ním porozprával a vrátil mu peniaze, čo si mu ukradla," oznámil a ďalej len hľadel na cestu pred sebou. Napokon po dusivom tichu predsa len zastal pred bránou do svojho domu.
"Tak kam to bude?" konečne k nej pootočil hlavu. Pôsobil prísne, zároveň unavene a sklamane. Slza z jej líca padla na tričko a on neustával so svojim pohľadom. Očami sprevádzal ďalšie a ďalšie slané kvapôčky žiaľu.
"Už viem, prečo ťa vyhodila," vyslovil ticho.
"Potratila si?" pokračoval vzápätí.
Mlčala a on ťažko vzdychol. "Nataly, nechcem urobiť to isté čo ona, ale tvoje správanie a činy sú pre mňa neúnosné. Možem ti pomôcť iba tak, že ti nájdem odborníka, ktorý ťa vypočuje a zmierni tvoje psychické utrpenie, ktoré pociťuješ. Môžem ti dať porozumenie a lásku, ktorú som ti tri roky odopieral, lebo som tu nebol. A môžem sa postarať o to, aby si už nikdy netrpela núdzou. Ale to všetko ti môžem dať len vtedy, ak ty sama budeš chcieť a ak to nebudeš zneužívať. Tak sa rozhodni. Ak sa rozhodneš to neprijať a vrátiš sa znovu na ulicu..." prehltol. Bolo pre neho ťažké vysloviť to, ale čo stratí, ak to povie? "... zložíš ma na kolená, Nataly. Nenájdem pokoj v duši, ak budem vedieť, že si niekde vonku, trpíš núdzou, chladom, bolesťou. Ale nečakaj, že teraz sa ti budem prosiť, aby si zostala so mnou a Emily tu v tomto dome. Pretože ak sa rozhodneš tu ostať, budeš musieť prijať pravidlá, ktoré tu platia. A jedným z nich je, že budeš musieť chodiť do školy a to bez jedinej absencie. Chcem, aby si bola znovu tou krásnou Natáliou Keryovou, ktorou si bola štrnásť rokov.
A prosím, urob mi láskavosť. Nesľubuj mi nič, čo nedokážeš dodržať."
Ukončil svoj rozsiahli monológ a hodil jej do lona vreckovky. Stále parkoval pred bránou a hľadel k domu.
"Koľko času potrebuješ na premyslenie?" zazrel k nej, keď dlho nereagovala.
"Daj mi šancu. Nastúpim do školy a budem sa snažiť nesklamať ťa," povedala napokon a on veľkou dlaňou nečakane zotrel slzy z jej tváre. Naklonil sa k nej a pobozkal ju na okraj pery. Oboma rukami ho objala okolo krku a on dlho hladil jej útly driek.
"Nesklam ma, Nataly!" zašepkal prosebne a trpezlivo čakal, kým sa upokojí. Konečne vystúpili a prešli dvorom.
"Uvedom si, že keď prekročíš prah tohto domu, začína ti iný život," povedal pred tým, než otvoril dvere a Natália prikývla.
4.
Vlasy Natálie Keryovej mali jednotný tmavší odtieň vďaka farbe a tyrkysové oči boli zvýraznené jemnou modrastou linkou. Riasy nabrali hustejší a výraznejší objem vďaka uhľovočiernej riasenke, a novučké kvalitné šaty z nej urobili zvodné dievča.
Prvé dva dni v novej škole boli pre ňu otrasné. Stále zovretá vo svojom vnútri, neotvorila sa žiadnemu kamarátstvu so spolužiakmi a kontaktu s pedagógmi. Otec hneď zaplatil učiteľov, ktorí ju budú doučovať zameškané a tak prvý mesiac bude pre ňu zložitý. Každý deň, hodina navyše.
Usilovne sa snažila sústrediť len na učivo a vyhodiť si z hlavy tú najsmutnejšiu pasáž svojho života.
Sedela v prvej lavici v prostrednom rade a tak nebolo nič, čo by ju rušilo.
Konečne angličtina. Bude si môcť celú hodinu kresliť, pretože ju ovládala takmer dokonale. Učila sa ju od škôlky a posledné štyri roky základnej školy chodila ešte na kurzy. Možno mala chodiť na nemčinu a mohla pred troma rokmi odísť s ockom do Nemecka.
Zazrela skusmo na mladého učiteľa, ktorý prešiel triedou a vložila do pracovného zošita čistý papier.
"Máme novú študentku?" opýtal sa a zatvoril triednu knihu. Pristúpil k jej lavici a ona sa lenivo postavila.
"Natália Keryová."
"Alex Horecký," predstavil sa a podal jej ruku. Na moment akoby jeho čokoládové oči zamrzli a potom cúvol k tabuli. Spustil reč o poslednej písomke žiakov a potom prešiel na nové učivo. Natália celý čas upierala zrak k bielemu papieru, na ktorom ceruzkou čarbala trojrozmerné obrázky. Keď jej položil otázku, len zodvihla zrak, že ho registruje, ale partizánsky mlčala.
Na otázku napokon odpovedala iná študentka a on jemne privrel jej pracovný zošit. Bez slova.
Desať minút pred skončením hodiny napísali ešte krátky diktát a ona si všimla, ako pri zbieraní papierov ten jej položil na vch kôpky. Očami ho zhodnotil a na moment jej venoval pohľad.
"Skvelé. Nabudúce sa viac sústreď na hodine a kreslenie si nechaj na doma alebo cez prestávky," poznamenal a opustil triedu.
Gabriel Kery sa po odchode z práce zastavil v obľúbenej kaviarni. Hoci roky býval so svojou manželkou na východnom Slovensku, dvadsaťtri rokov žil v Banskej Bystrici. Len veľmi neisto spoznával svojich bývalých spolužiakov a kamarátov.
A tiež bývalé frajerky.
"Zuzanka?" naširoko sa usmial a pobozkali sa na zvítanie.
"Som rád, že si si našla čas."
"Len počkaj, až ma tu vymákne môj manžel. Nevysvetlím mu, že si moja pacientka," podotkla a rozosmiali sa. Po neformálnych opotrebovaných otázkach sa konečne správne uvoľnili a Gabriel zvážnel.
"Mám z manželstva sedemnásťročnú dcéru."
Spomínal si to, keď sme sa stretli pred poliklinikou. Vraj je teraz u teba."
"Ach, áno. Máš pravdu."
"Kvôli nej si ma pozval?"
"Áno."
"Stačí ak ju privedieš. Alebo ide o niečo vážne?"
"Áno. Hlavne delikátne."
"Môžeš mi veriť. Nepodám to ďalej a hlavne, určite ti pomôžem," ubezpečila ho.
"Len ja neviem, či ju k tebe dostanem, a ani neviem, či chcem vedieť pravdu."
"O čo ide, Gabi?"
Vzdychol a odpil z pohára kolu.
"Otehotnela? Potratila? Ochorela?" nedočkavo vyzvedala.
"Ja neviem, čo sa stalo. Moja žena si našla alkoholika hneď, ako som ju opustil. Len teraz nedávno som sa dozvedel, že Nataly otehotnela a jej matka ju vyhodila na ulicu. Nepodarilo sa mi nájsť chalana, s ktorým údajne zopár mesiacov žila, takže neviem... Neviem ani či porodila, alebo potratila.
Ak ju nútim, aby hovorila, správa sa hystericky a má veľmi veľkú tendenciu utekať a potom kradnúť."
Zuzana vypliešťala oči.
"Dúfal som, že mi pomôžeš nájsť aj dobrého psychológa, ktorý sa jej ujme. Je len otázkou času, kedy bude znovu na úteku. Jej sebareflexia je fuč. Pri sebemenšom náznaku nátlaku alebo zrady, nedôvery, zatvára sa do svojej nepreniknuteľnej ulity. Veľmi sa zmenila."
"Niekto jej musel poriadne ublížiť."
"Ublížiť?" sklopil zrak k stolu. "Moja dcéra bola krásna a talentovaná, Zuzi. Vždy bola energická, písala básničky, kreslila portréty a skvele ovládala angličtinu. Veľmi rada chodila do školy a mala množstvo kamarátov. Bol som si neoblomne istý, že bude úspešná a šťastná po celý život. A keď som sa po troch rokoch dozvedel, že je na ulici, že okráda ľudí a potom ten šok o tehotenstve...
Nemohol som tomu uveriť a stále si nie som istý, či je to skutočnosť. Za svoj odchod som zaplatil krutú daň. Nestačilo jej, že som jej volal a posielal peniaze. Zanevrela na mňa a neozvala sa mi, že potrebuje pomoc."
Pri stole zavládlo dusivé ticho. Doktorka Zuzana Dobiašová hľadela na zroneného muža pred sebou a len nechápavo krútila hlavou.
"Gabi..."
Zodvihol zrak.
"Čo ak porodila?"
Dlho na seba hľadeli.
"To je presne to, čoho sa najviac obávam."
"Myslíš, žeby to urobila?" opýtala sa šepotom.
"Čo máš na mysli?"
"Prepáč," sklopila zrak.
"Len to povedz. Či by ho zabila?" vyslovil. "Ja neviem. Neviem to, pretože dievča, ktoré som si priviedol do domu, nie je moja krásna Nataly, ktorú som pred tromi rokmi nechal matke. Preto sa bojím akejkoľvek odpovede. V kútiku duše dúfam, že všetko dopadlo dobre, a že jej správanie je poznačené len pobytom na ulici, možno... obťažovaním, znásilnením, zradou, sklamaním. Opustil ju priateľ, takže..." kývol plecami. Mohol skutočne iba predpokladať, čo všetko sa jej prihodilo.
"Uf. Takže aký máš plán?"
"Možno by bol lepší najprv ten psychológ."
Prikývla. "A možno napokon nebudeš potrebovať odpoveď odomňa. Aj keď, urobiť jej aspoň poreventívne vyšetrenie by sa patrilo."
"Dobre Zuzka. Počítam s tebou. Daj mi vedieť hneď, ako mi niekoho nájdeš a ja ju tam už nejako dostanem."
"Ak počkáš ešte chvíľku, hneď mu zavolám," navrhla.
"Nemôžeš sa s ním vopred porozprávať?"
Prikývla už držiac mobil pri uchu.
"Ahoj Michal. Neruším ťa?" začala usmievajúc sa do telefónu. Gabriel trpezlivo čakal. Rozhovor bol krátky a pred jeho ukončením povedala: "môžme sa tesne pred tým stretnúť?"
Napokon zložila a na kúsok papiera napísala Gabrielovi meno aj číslo. Vysvetlila mu adresu ambulancie a rozlúčili sa.
Natália sedela za svojim písacím stolom v útulne zariadenej izbe v podkroví.
S Emiliou nikdy žiadnu konverzáciu nerozbiehala a tak aj ona si na to zvykla a neotravovala ju svojou prítomnosťou. O to prekvapenejšie Natália pozrela na otvárajúce sa dvere izby. Vošiel otec a ona vrátila pohľad ku kresbe, ktorú vylaďovala.
Pristavil sa pri stole a nazrel.
"Znovu kreslíš? To je skvelé," pousmial sa, ale ona nezodvihla zrak od papiera. Našiel si miesto na posteli.
"Ako bolo?"
"Klasika," odvetila stroho, bez záujmu.
"Čo známky?"
"Žiadne!" znovu stručná odpoveď.
"Už si dohnala zameškané?"
Prikývla.
"Dobre, tak kedy máš voľnejší deň, chcem ťa vziať k lekárom na preventívne prehliadky. Skúsim ťa všade objednať na jeden deň."
Spozornela. "K akým lekárom?" vypleštila na neho svoje jagavé oči.
"No..." gestikuloval rukou "... k všeobecnému lekárovi, k zubárovi, na gynekológiu," vysvetlil.
Vrátila zrak k papieru a ťažko prehltla.
"Nič mi nie je, zuby ma nebolia a ... nevynechám predsa hneď zo školy, keď som sotva nastúpila."
"Hm," prikývol otec. "To je chvályhodné, že tam znovu chodíš tak rada, a že si zmenila prístup. Napriek tomu si myslím, že tvoje zdravie je prvoradejšie a jeden vymeškaný deň v škole nebude takou katastrofou vzhľadom na tvoju niekoľkomesačnú absenciu."
Natália sa odmlčala, no on si všimol jej nervozitu. Ťahy rukou začali byť ostrejšie, a keď vstal, aby nazrel čo nakreslila, z portrétu bola čarbanica.
"Naty, čo..."
Nestihol nič povedať. Prudko vstala a vymanila sa z jeho pokusu o objatie.
"Pôjdem k všeobecnému lekárovi a k zubárovi, ale na gynekológiu ma nedostaneš. A nenúť ma!" zvýšila nečakane hlas.
"Dobre, tak toho gynekológa vymeníme za iného lekára. A toho neodmietneš."
"Akého?"
"Najprv pôjdeš kam treba a potom ti poviem!"
"Nepôjdem nikam, kým nebudem vedieť čo zmýšľaš!" hádali sa.
"Nataly, chcem ti iba pomôcť, tak prestaň trucovať."
"Neprinútiš ma!"
"Áno, to viem. Predpokladám, že akonáhle sa budeš cítiť ohorozená, utečieš. Je tak?"
"Áno, presne!" potvrdila a prekrížila si ruky na hrudi.
"Budeš celý zvyšok života utekať pred tým, čo sa ti prihodilo?"
Uprene sa zapozeral do jej teraz už zrosených očí.
"Urobil som chybu, že som ťa opustil, ale nech si ty spravila čokoľvek, alebo nech sa ti čokoľvek prihodilo, ja som ťa neprestal mať rád a veľmi ti chcem pomôcť. Je očividné, že sa veľmi trápiš."
"Nechaj ma na pokoji!" zakričala.
"Dobre, dobre Nataly. Neurob hlúposť, prosím. Nebudem ťa nútiť do ničoho, čo nechceš. Dobre?" prisľúbil a odišiel z izby. Nervózny, spotený z tohto vyjednávania.
"Máš to s ňou ťažké!" podotkla Emilia, keď vošiel do spálne.
"Musím ju dostať k psychológovi, ale ako to mám urobiť?"
"Priveď ho sem," nadhodila a Gabriel spozornel. Zamyslel sa a potom sa pousmial.
"Máš pravdu. Riešenie sa vždy nájde. Len aby mi znovu neušla skôr, ako sa mi to podarí."
Nepríjemný pocit z neprítomnosti Nikol prechádzal celým Richardovým telom. Chodil po prázdnom dome hore dole a každú chvíľu pozeral na hodinky. Večer bol nudný a dlhý. Vliekol sa on nevedel čo s ním.
Nikol by ho vytiahla do baru, alebo neskoré nákupy do supermarketu. Kým bol s ňou, urdžiaval len minimálne kontakty s bývalými dobrými kamarátmi. Maximum času venoval jej a hlavne jej zvodným krivkám. Ako má teraz vyplniť tento čas?
Možno je načase obnoviť priateľstvá. Drvil v ruke mobil a prechádzal telefónnym zoznamom. Nemusel zájsť ani ďaleko. Alex Hvorecký sa síce presťahoval do Banskej Bystrice, ale v tejto chvíli to pre Richarda nebolo prekážkou. Stretávali sa v poslednom čase veľmi zriedkavo, práve kvôli vzdialenosti, ale teraz by za efektívne stráveným večerom šiel kamkoľvek a hádam aj s kýmkoľvek.
Alex zodvihol po dlhom vyzváňaní.
"Počúvam."
"Nazdar Alex. Richard."
"Zdravím ťa. Dlho sme sa nepočuli. Ako sa máš?"
Richard sa usmial na telefón. Osvedčené, otrepané.
"Fajn, celkom v pohode. A čo ty?"
Alex neodpovedal, namiesto toho sám položil otázku. "Čože mi tak prekvapivo voláš? Očakával by som, že si s nejakou ženou."
"Žiadna druhá Nikol nie je. Preto ti volám. Myslel som, či by sme si spolu niekam nevyrazili."
Alex sa na chvíľu zamyslel a Richard začal ľutovať, že mu zavolal.
"Vlastne by to aj šlo. Zajtra je víkend. Prídeš do Bystrice?"
"Nemám problém. Ale ak si mal iný program..."
"Hej, mal. Eroťák," povedal a pobavene sa rozosmial.
Aj Richard sa zasmial. Alex na také miesta nechodieval.
"Dobre, keď budem v meste, zavolám ti."
Ukončil rozhovor a v duchu sa potešil. Alexa vídal veľmi zriedkavo, pritom kým býval vo Zvolene, stretávali sa skoro každý deň na spoločnom obede, na káve alebo na večierkoch či diskotékach. Vtedy učil angličtinu a telocvik na základnej škole, a tak, keď dostal ponuku učiť na strednej, a popri tom byť lektorom, neváhal a presťahoval sa do Bystrice. Nebolo nič, čo by mu v tom bránilo. Mal vtedy dvadsaťosem rokov, bol slobodný a konečne sa mohol presťahovať z troizbového bytu svojich rodičov. Hneď to oslávil veľkou žúrkou a už tretí školský rok učí na strednej škole to, čo mu ide najlepšie. Angličtinu a telocvik.
A očividne sa teší nielen kvôli zmene pôsobenia, ale aj kvôli zmene veku študentov. Desaťročných žiakov vystriedali pôvabné študentky s dlhými nohami, polopriesvitnými blúzkami, vždy dokonale upravené a navyše, zamilované.
Hoci si udržiaval obrovský odstup, lichotilo mu, ako mu poniektoré nadbiehali. Ako telocvikár mal súmernú pevnú postavu. Dostatok kožného pigmentu sfarboval jeho pokožku do zlatohneda a prenikavý pohľad tmavohnedých očí hypnotizoval mladé dievčatá.
No zásadne si s nimi nič nezačínal, hoci poniektoré stretával na diskotékach a len sťažka sa ovládal, aby aspoň na takomto mieste nepodľahol prúdeniu hormónov.
Sobota sa niesla v znamení nákupov a Gabriel Kery sa pri každom odchode z predajne modlil, aby Natália nerozpípala kontrolný panel. Hoci pôvodne predpokladal, že kradla len kvôli tomu, aby prežila, teraz si všimol, že sa jej na prsty lepí priveľa zbytočností. Tak starostlivo ju kontroloval, že sa nemohol poriadne sústrediť ani na nákup. Emilia si to po hodnej chvíli všimla a tak sa snažila neodpútavať jeho pozornosť zbytočnou konverzáciou. Napriek všetkému, keď sa konečne usadili v aute a nabrali smer k reštaurácii, kde sa spoločne najedia, Gabriel začul šušťanie. Stojac na križovatke, na moment sa obzrel a potom sa ďalej venoval jazde.
"Natália, kde si to vzala?"
"Čo ako?"
"To čo máš v ruke, predsa!"
"Veď si mi to kúpil. Prečo sa pýtaš?"
Pôsobila úplne pokojne a správala sa ako neviniatko.
"Toto sme nekúpili, Natália! Okrem toho, celý nákup je v kufri. Nepamätám si, aby si si z neho niečo brala."
Odmlčala sa a ďalej sa napchávala banánovo-čokoládovou tyčinkou. Všimla si, ako si otec vymenil pohľad s Emily a zašepkala: "No a?"
Keď zastali, odbehla vyhodiť papier od čokolády do smetného koša a pokojne sa vrátila k autu. Otec už naďaleko vyžaroval nervozitu. Pravou rukou sa opieral o kapotu auta stojac pri otvorených zadných dverách a v druhej ruke držal nezaplatené cédečko.
"Čo si to urobila, Natália?!" nahneval sa.
"Ak si to chcela, stačilo povedať."
"A načo. Mali ich tam veľa," odvetila hlúpo a pobavene sa zaškerila.
"Natália, ja viem, že ťa mám. Nemusíš na seba upozorňovať takýmto nevhodným spôsobom. Vieš, ako by som sa hanbil, keby ťa prichytili?!" neprestával sa rozčuľovať, o to viac, keď Natália sotva registrovala čo hovorí. Obzerala sa okolo, kopala do kamienka a hľadela na hodinky.
"Vôbec ma nepočúvaš!"
"Som hladná!" zahlásila a otec len vzdychol.
"Preberieme to doma. Neopováž sa zobrať ani len špáradlo. Rozumela si!?" nariadil prísne a vošli do reštaurácie.
Richard sa prebudil do bolestného rána a sotva zaostril svoj pohľad, kútik úst sa mu zodvihol. Alex ležal na náprotivnej posteli s jednou nohou na zemi, ruka mu ovísala a vedľa postele mal dva pol litrové krígle, v ktorých si pravdepodobne doniesol čistú ľadovú vodu, aby uhasil smäd.
Sťažka vzdychol a pokúsil sa vstať. Neopil sa takto minimálne tri roky. Vždy vedel, kedy prestať, ale včera nechcel prestať.
Tackal sa do kúpeľne Alexovho bytu a šliapal pri tom po neporiadku. Šaty, krabička od cigariet, rozsypané chipsy, prázdna fľaša vodky.
Ešte dobre, že sa takto dorazili až v byte a nie v bare, kde začali.
Začul otvárať okno a vedel, že aj Alex sa prebral. O chvíľu sa už opieral o zárubňu otvorených dverí kúpeľne.
"Žiješ?"
Zasmiali sa.
"Dám ti nejaké svoje šaty?"
"Nosíš o číslo menšie, človeče."
"Nájdem ti aspoň nejaké tričko," navrhol Alex.
"Načo? Doma sa osprchujem."
"Doma? Si ešte opitý Riky. Chceš prísť o vodičák? Osprchuj sa, niečo na teba nájdem, cez cestu je dobrá reštika, najeme sa a potom pôjdeš," ukončil Alex a zatvoril dvere kúpeľne.
Bolo ako povedal a o necelú hodinu už obaja svorne kráčali cez cestu do najbližšej reštaurácie. Usadili sa za prvý voľný stôl a snažili sa vyhýbať pohľadom hostí.
"Bolo super," pošepol Richard a Alex sa zasmial.
"Zopakujeme si to?"
"Kurva, bude ma bolieť hlava celý týždeň."
"Ty aspoň pracuješ doma a nikto ťa nevidí ak si dáš šlofíka. Ale počkaj, keď bude hlava bolieť zajtra mňa. Mám hneď zrána hodinu."
"Preberieš sa na telocviku."
Konečne zložili jedálniček a objednali si. Alex dopil fľašu minerálky a objednal ďalšie dve. Jeho pohľad sa stretol s pohľadom jednej z jeho žiačok a on od nej na moment nemohol odtrhnúť zrak. Tiež si ho všimla a poslala jeho smerom jemný úsmev.
"Čo je?" zbadal Richard jeho zaujatý pohľad.
"No, asi mi neuveríš, ale za tvojim chrbtom o tri stoly ďalej sedí tá kočka, čo som ti o nej celý večer hovoril."
Richard sa zasmial.
"Svet je malý," podotkol, obzrel sa a stuhol. Spoznal pána Keryho aj tú malú zlodejku a prekvapene vrátil zrak k Alexovi.
"Myslíš tú tmavovlásku s tyrkysovými očami v červenom tričku?"
"Áno, presne."
Dlho na seba hľadeli, kým sa ozval Alex.
"Čo je? Tebe sa nepáči?"
"Alex, toto mi neuveríš. Áno, vyzerá skvele, len keby si náhodou niekedy potratil rozum, tak si daj pozor na svoje osobné veci a na prachy. Hlavne na prachy!" zdôraznil.
Hovoril to s mrzutosťou v hlase a Alex nechápavo civel.
"Buď je to hnusná zlodejka alebo nevyliečiteľná kleptomanka. Vyber si."
"Riky, nemôžeš ju predsa poznať," neveril Alex.
"Nie, nepoznám ju, to je fakt. Poznám jej otca, ktorý si ma našiel v hoteli, keď som bol naposledy v Michalovciach a vrátil mi peniaze, čo mi tá malá ukradla. Je to tá istá, ktorá mi ukradla peniaze aj na Zemplínskej šírave, keď som tam bol na dovolenke. Pamätáš sa? Hovoril som ti o tom. Keď sa mi jej otec prišiel v hoteli ospravedlniť, bolo mi ho náramne ľúto. Žiadal ma, aby som stiahol trestné oznámenie, ktoré som na ňu v ten deň podal. Ešte stále mi dlhuje nejaké prachy, ale povedal som mu, že ich už nechcem späť. Aj tak som ich už dávno oželel."
Ukončil a dlho hľadel na kamaráta, ktorý očividne týmto jeho slovám neveril.
"Možno to nie je ona, keď poznáš len jej otca, tak..."
"Alex..." zastavil ho.
"Hľadel som na ňu zoči voči, keď vyberala prachy z mojej peňaženky."
"A ani si ju nechytal, že?" stále neveril.
"Pozri, nebudem ti kaziť tento blažený pocit z tejto peknej tváričky. Kľudne si ju ulov, ak chceš. Možno naozal potrebuješ padnúť na hubu, aby si sa spamätal. Stále nemôžem uveriť tomu, že si mi celý večer rozprával o nej."
Alex sa konečne prebral do reality.
"Dobre, máš pravdu. Nepoznám ju, len mi padla do oka. To je všetko."
Richard sa posmešne zaškeril, ale snažil sa to skryť. Keď si spomenul, ako ju Alex celý večer ospevoval a hovoril, že poruší svoje pravidlá, lebo toto dievča chce, tak mu ho prišlo na chvíľu ľúto. Je pravda, že tieto slová hnal z jeho úst alkohol, ktorým sa opojil, a teraz hádam svoje rozhodnutie znovu zmení.
Rodinka vstala a Richard ich očami sprevádzal. Alex robil to isté. Jeho pohľad spočíval na Natálii, hoci tá uprene hľadela na Richarda. Gabriel Kery sa zdvorilo pozdravil a zaželal im dobrú chuť a Richard zúžil viečka pri pohľade na Natáliu. Neurčito sa pousmiala a nasledovala otca von z reštaurácie.
"Vzal som ti ilúzie?" opýtala sa Riky, keď Alex opustene civel do taniera.
"Nechaj tak," odvetil namrzene. Hoci nedostal šancu ju bližšie spoznať, teraz ho pri akejkoľvek konverzácii s ňou budú mátať Richardove slová. Nechcel, aby sa to stalo. Nechcel si nikdy o niekom vytvoriť obraz na základe slov iných ľudí. Ale akokoľvek by sa snažil odpútať sa od toho, čo pred chvíľou počul, nešlo to, a sotva to pôjde zajtra, či pozajtra. V duchu sa za to na Rika hneval. Zlodejka, kleptomanka, tieto slová budú usídlené v jeho mozgu pravdepodobne dosť dlho.
5.
Gabriel viedol svoje strieborné auto ulicami ranného mesta a zakukoval pri tom na Natáliu. Po jeho včerajšom výchovnom monológu neprehovorila ani slovo a on si najviac želal, aby dnes celý deň ostala v škole a popoludní sa riadne vrátila domov. Hoci pravdepodobnosť bola mizerná. Ostal stáť autom pred školou a pozeral za ňou, ako vchádza do budovy. Napokon siahol po papieriku s telefónnym číslom, ktoré mu v piatok dala Zuzana Dobiašová. Doktor Michal Schmidt ešte nebol v abmulancii, napriek tomu Gabriel pristavil auto priamo pred budovu a vybehol do čakárne. Vymenil zopár slov so sestričkou, a keď doktor konečne prišiel, prijal ako prvého Gabriela. Bol to zvláštny rozhovor, Gabriel sa cítil nesvoj, miestami mal pocit, že aj on sa potrebuje zdôveriť psychológovi, aby sa mu uľavilo. Napokon spokojne odišiel a o jednej popoludní vyzdvihol Natáliu v škole. Neušla. Možno nestihla a možno nechcela. Ospravedlnil ju z poslednej hodiny a zaviedol rovno do ambulancie.
Bolo to úplne jednoduché. Netrucovala, neprotestovala. O to väčší šok zažil, keď asi po pol hodine ju doktor odprevadil z ambulancie a obsiahlo, neútočne sa snažil Gabrielovi povedať, aby ju dal na psychiatriu. O dve hodiny neskôr sa od Zuzany dozvedel, že Natália povedala len zopár viet tipu, choď do riti, myslíš si, že keď máš titul, tak si zjedol všetku múdrosť sveta? Vieš hovno o tom, ako sa ľudia cítia, ak im niekto ublíži. Netušíš, s čím všetkým ľudia bojujú, a ako ťažko prežívajú zo dňa na deň. Snažila sa nevymenovať všetky oplzlosti, ktorými ho Natália počastovala, ale napriek všetkému prisľúbila pomoc.
Pokúšal sa s ňou doma hovoriť, ale len sedela na posteli a tvárila sa neprítomne. Bál sa zvoliť útočnú taktiku.
"Nataly, záleží mi na tebe. Nie si predsa hlúpa. Vždy si bola šikovná, múdra, samostatná, ambiciózna. Neverím, že si neuvedomuješ, aké dôležité je, aby sme sa o svojich problémoch s niekým rozprávali. Tak prečo to neurobíš? Ak nedôveruješ mne, tak si sa mohla zdôveriť lekárovi."
"Nechaj ma na pokoji, Gabriel!" ozvala sa konečne a zaškrípala zubami.
"Čo si povedala, Naty?!" civel na ňu.
"Povedala som, aby si odišiel z mojej izby, alebo odídem ja. Nikto ma neprinúti hovoriť. V mojom živote nie je nikto, komu by na mne skutočne záležalo, a kto by ma miloval. Nikto!"
"Ako to môžeš povedať? Nech si urobila čokoľvek a teraz som si istý, že si to dieťatko porodila, ver, že sa cítim rovnako mizerne ako ty. Mne na tebe záleží, Nataly!"
"Nezáleží. Cítiš iba potrebu starať sa o mňa, lebo si ma splodil. V skutočnosti som ti iba na ťarchu, priznaj to. Tak sa navzájom ušetrime. Ty si nevšímaj mňa a ja si nebudem všímať teba, dobre?"
Prešiel si rukou unavene po tvári.
"Kde si ho nechala?" riskol otázku a oči uprel na ňu.
"Zmizni!"
"Bol to chlapec alebo dievčatko?"
"Zmizni!" zopakovala omnoho prudšie a hodila po ňom vankúš. Oči zaliali slzy a ona sa zosypala vedľa postele.
"Zmizni, zmizni, vypadni, nechaj ma!" opakovala.
"Nataly, potrebuješ pomoc!"
"Ty ju potrebuješ, paranoik!" revala a zvíjala sa pri posteli.
"Bojíš sa následkov? Preto to nechceš povedať? Preto?" nevzdával sa, cítil, že odpoveď má na dosah ruky. Srdce mu búšilo, snažil sa ju utíšiť, ale keď k nej pristúpil, prudko ho kopla pod kolenom. Zacítil prenikavú bolesť a v duchu zaklial.
"Tak hovor! Povedz to už konečne! Porodila si dieťa! Kde si ho dala?!"
Natália prudko vstala a nepríčetne ho začala mlátiť. Rýchlo sa spamätával, odstrčil ju, pristála na posteli a on zabuchol za sebou dvere jej izby. Zamkol ich a chvíľu ešte načúval jej vzlykaniu.
Alex prechádzal dlhou chodbou preplnenou otrasným hlukom, ktorý vyrábalo niekoľko desiatok študentov. Prekrikovali sa, premávali popri ňom a náhlili do tried. Bol presný ako raňajšie slnko a sotva zazvonilo na prvú hodinu, vstúpil do triedy. Študenti zazmätkovali, rýchlo sa postavili do pozoru vedľa lavice a poniektorí ešte dobiehali do triedy.
"Niektorí asi nemáte hodinky," poznamenal a jeho pohľad spočinul pri Natálii. Akoby bol pre ňu vetrom, ktorý previal a stratil sa. Hoci už sedel a s ním aj študenti, ona sa neunúvala ani len zodvihnúť zadok zo stoličky. Uprene hľadela do otvorenej knihy.
"Slečna Keryová, vy neviete, že sa máte postaviť, keď učiteľ vchádza do triedy?"
"Sorry," precerila a z pozadia začula tichý smiech.
"Poďte k tabuli," povedal po anglicky a ona sa lenivo postavila. Pás nohavíc klesol a odhalil okraj červených čipkovaných nohavičiek. Alex sa zapotil. Začal diktovať vety a ona ich bezchybne písala na tabuľu. Ale keď prešiel ku konverzácii, Natália ostala mĺkvo stáť.
"Natália, preložte mi tú vetu," zopakoval už po druhýkrát a ona napokon zodvihla viečka od podlahy.
Čistou rýchlou angličtinou vyslovila : "Prečo mi vykáš, keď v piatok sme si potykali?" Jej prenikavý pohľad sa zaryl až do Alexovho srdca. Na sucho prehltol a rýchlo preťal dusné ticho.
"Posaď sa!" zavelil a natiahol k nej ruku so žiackou knižkou. Trojka. Pohŕdavo na neho zazrela a pred jeho očami si známku sama podpísala. Zmeravel, ale potom sa rýchlo spamätal a vyvolal ešte jedného študenta k tabuli.
Natália ho po celý zvyšok hodiny ignorovala, nerobila si poznámky do zošita ako ostatní, a hoci sa Alex veľmi premáhal, dve minúty pred koncom hodiny sa postavil do pozoru pred jej lavicu.
"Ty sa na mojich hodinách nudíš?"
"Neskutočne. Je to ubíjajúce," odvetila po anglicky a on rýchlo lovil v mysli význam slova "tucking".
Kapituloval. Vrátil sa k stolu, pozberal svoje veci, a krátko pred zazvonením odišiel z triedy.
"To čo si mu povedala?" opýtala sa vedľa sediaca Jana.
"Nech sa strčí do zadku," odvetila jej a všimla si, ako Jana otvorila pusu prekvapením. Hoci jej v danej chvíli neverila, uverila jej v momente, keď na začiatku ďalšej hodiny si ju dala zavolať triedna učiteľka. Natália previnilo kráčala so žiackou knižkou v ruke do kabinetu triednej profesorky.
Nemienila s ňou riešiť, prečo si známku podpísala sama priamo pred očami profesora, a tak tá buchta neváhala a zavolala počas jej prítomnosti otcovi.
"On nemá čas na vaše nezmysly," zahlásila Natália, keď z rozhovoru pochopila, že otec nepríde.
"Slečna Keryová, tak rýchlo, ako ste do našej školy prišli, z nej môžte aj odísť, ak sa vaše správanie nezmení."
"To by ste museli porušiť množstvo predpisov, aby ste ma zo dňa na deň mohli vyhodiť. Ovládam angličtinu lepšie ako váš profesor. Tá trojka je preto, lebo som nemala priesvitnú blúzku, aby sa mohol pokochať aj mojou čipkovanou podprsenkou," vyplesla a v duchu sa zasmiala, keď buchta zrudla, otvorila pusu údesom a položila si ruku na hruď.
Keď polapila dych, vypoklonkovala ju z kabinetu.
Víťazoslávne prikráčala do triedy. Hodina matematiky už bežala a ona rýchlo prepla myseľ.
Do chladných novembrových rán sa Richard Bartovič prebúdzal veľmi neochotne. Babušil sa v teplej perine a v duchu hromžil na zvoniaci budík. Hoci mnohí o tomto čase už pracovali, jemu sa vstávanie o siedmej ráno nijako nepozdávalo. Taký raňajší sex by ho okamžite prebral k životu.
O chvíľu sa znovu stretne s pánom Timkom a tentoraz aj jeho synom Borisom. Na stavbe domu sa už pracuje a Richardov šéf, ktorý má celú stavbu na starosti, trval na tom, aby sa aj on zúčastnil spoločného stretnutia.
Natália Keryová sa stávala hviezdou triedy, hoci si to vôbec neželala. Tí čo ju obdivovali za jej rebelantské správanie sa na ňu povzbudivo usmievali a snažili sa o komunikáciu, no vznikla aj ďalšia skupinka a to boli dievčatá, ktoré sa netajili svojimi sympatiami k Alexovi Hvoreckému.
Jana sa vnucovala, lebo bola šedou myškou v triede a po boku Natálie mohla vyniknúť. Hoci spočiatku trucovala, že s ňou musí sedieť v jednej lavici, teraz za to ďakovala.
Na druhej strane, jedna z nešťastne zamilovaných do Alexa, Michaela Lukáčová, ju trpezlivo hypnotizovala svojim nahnevaným a pohŕdavým pohľadom vždy, keď popri nej prešla. Častokrát vytvorila skupinku štyroch dievčat, ktoré sa potom pri spoločnom rozhovore uprene zadívali na Natáliu, aby v nej vyvovali pocit, že sa bavia o nej. Samozrejme nechýbali nezmyselné výbuchy smiechu.
Natália to trpezlivo tolerovala a tvárila sa neprítomne.
Alex vošiel do triedy a Natália z pozadia začula radostné prejavy. Prišiel suplovať hodinu ekonomiky a dvakrát nadšený z toho nebol.
"Čokoľvek chcete robiť, robte to potichu," zahlásil a posadil sa.
"Keby chcel niekto odpovedať z angličtiny, tak môže," dodal a pozrel pri tom na Natáliu.
"Možno slečna Keryová by nám všetkým chcela ukázať, ako rozpráva po anglicky profesionál. A nemusí mi pri tom ukazovať svoju podprsenku."
V triede zavládol šum a u Natálii to bolo asi po prvýkrát za posledný rok, kedy sa skutočne pobavene spontánne pousmiala.
Kým Alex sršal nešpecifikovateľným pohoršením a zlosťou, jej oči rozžiarili celú tvár.
"Dnes nemám čipkovanú, zlatko," povedala po anglicky a milo sa na Alexa usmiala.
"Krava," začula Michaelu a vrátila pohľad na lavicu.
Alex sa nechal vyprovokovať a začal sypať anglické vety. Došlo mu, že ak mu nik nebude rozumieť o čom melie, môže Natálii povedať čokoľvek. Netušil, že sa to zvrtne na prudkú výmenu názorov.
"Si nevychovaná, drzá a neslušná. Prvý dojem, ktorý si vo mne zanechala, sa rýchlo vytratil. Chvíľu som si myslel, že si celkom fajn dievča, ale obal zväčša klame."
"Ty ma nemáš čo posudzovať ako dievča či ženu. Som tvoja študentka a nie milenka."
"Ja som v prvom rade človek a potom profesor. A nemaj obavy, tvoje spodné prádlo ma nezaujíma."
"Skutočne? Ja som počula niečo iné. Vraj máš kabinet iba pre seba, takže ťa nejaký kolega nevyruší ak tlačíš študentku k stene."
Alex v zlosti vstal. "Čo to táraš?" vybuchol.
Aj Natália sa postavila a víťazne hľadela Alexovi priamo do tváre. Žmurkla a potom úplne zmenila tému.
"Nemáš ma čo naučiť, takže sa zmier s tým, že si na tvojich hodinách budem kresliť, alebo čítať."
"Mňa nikto na mojich hodinách nebude ignorovať!"
"Práve sa jedna taká našla. Čo urobíš? Hm?"
Chvíľu jej mlčky civel do tváre a potom zahlásil:
"Modli sa, aby v tejto triede nič nezmizlo. Budeš podozrivá číslo jeden."
Natália zrudla. Jej žiarivé oči zhasli, pery sa zúžili v hnev a ruky sa jej roztriasli. Tentoraz sa víťazoslávne usmieval Alex. Ale len krátko. Natália prudko schmatla svoju tašku, prehodila ju cez plece a vyrazila z triedy. Alex sa rozpačito rozbehol za ňou. Nemotorne odomykala skrinku.
"Urob ešte jediný krok a rozbijem ti touto topánkou ksicht!" zakričala na neho a jeho stokrát zamrzelo, čo jej povedal. To, že sa s ním takto rozpráva, bolo v tejto situácii maximálne nepodstatné.
"Ospravedlňujem sa," pošepol, aby týmto slovom nerozozvučal prázdnu chodbu.
Natália sa bleskovo obúvala a obliekala do bundy. Tresla dvierkami skrine a prudko sa vymanila, keď ju Alex zachytil za rameno.
"Budeš mať problémy!"
"Modli sa, aby si ich nemal ty. Pozdrav toho svojho sprostého kamaráta. Nechal by si ukradnúť aj gule z trenírok!" vyplesla mu do tváre a opustila školu. Alex sa vykašľal na žiakov v triede a šiel situáciu predýchať do svojho kabinetu. Asi päť minút chodil sem a tam, než sa konečne vrátil do triedy.
Boli štyri hodiny popoludní a Alex sa intenzívne snažil dovolať Richardovi. Konečne to zodvihol.
"Čau. Mám poriadne dosratý deň, nevyrazíme si?"
"Hm. Prečo nie. Budeme dvaja s dosratým dňom."
"Zapijeme to?"
"Zapijeme," súhlasil Riky a dohodli sa na ôsmu večer v jednej kaviarni, tentoraz vo Zvolene.
Gabriel Kery s nádejou vyzeral von do chladného počasia. Sedem hodín večer a po Natálii ani stopy. Mobil mala vypnutý, zo školy odišla už po štvrtej hodine, a učiteľ trval na tom, že školu opustila pravdepodobne počas prestávky. Klamal a modlil sa, aby pán Kery neurobil prieskum v jej triede. Nestalo sa tak, no zato triedna učiteľka sa dozvedela všetko.
"Čo ste jej povedali?" spytovala sa a on len vzdychol.
"Nech by to bolo čokoľvek, ak je psychicky nevyrovnaná, nech sa lieči," zahlásil a viac to nemienil rozoberať. Uľavilo sa mu pri pomyslení, že nik zo študentov jeho výmenu názorov s Natáliou Keryovou nedokázal preložiť. Na druhej strane, musel uznať, že Natália ovláda angličtinu skutočne skvele. Asi by jej mal na najbližšiu hodinu priniesť nejaký dobrý román v angličtine.
6.
Bolo šesť hodín popoludní, keď sa Natália priviezla do Zvolena. Vedela, že otec prekutrá celé mesto, aby ju našiel, a tak sa radšej z neho vyparila. Hodnú chvíľu stála pred ubytovňou, v ktorej bývala naposledy, ale nemala najmenšiu chuť zašiť sa v prázdnej opustenej izbe. Neóny chabo osvetľovali chodníky. Usadila sa v kaviarni a zohriala sa pri šálke čaju. Cítila prázdno, opustenosť.
Prečo jej to ten sviniar urobil? Prečo Alexovi povedal, že ho okradla? Vlastne, prečo by to neurobila znovu? V jej živote nie je nikto, komu by na jej správaní záležalo. Nikto, kto by jej podal pomocnú ruku, objal ju, pošepkal, že je skvelá, a že si zaslúži šťastie. Nikto, kto by to urobil nezištne a nie z povinnosti, ako jej otec.
Nech nie je šťastný nik, ak nemôže byť šťastná ona. Tie sprosté reči dospelákov. Myslia si, že len oni vedia, čo je to udúšať sa v bolesti a žiali. Myslia si, že vedia všetko najlepšie, že prežili už všetko, a tak môžu určovať pravidlá.
Jej ruky sa roztriasli pri spomienke na maličké krehučné dieťa. Ako sa mala o neho postarať, keď sama potrebuje niekoho, kto by sa postaral o ňu? Ale toto by nikto nepochopil. Hlavne nie jej otec. Človek, ktorý ju viedol k láske a zodpovednosti, hoci paradoxne bol to práve on, kto sa zachoval sebecky, keď opustil mamu aj ju.
Keď sa Natália uchýlila k Borisovi, bolo to v snahe nájsť stratenú istotu po odchode otca z rodiny.
To on, on ju ubezpečoval, že všetko bude v poriadku, že spoločne všetko zvládnu, a že ju nikdy neopustí. Miloval ju, vyzdvihoval jej pocit dôležitosti, pripomínal jej, ako veľmi ju potrebuje.
Nikdy ju nič nehnalo tak oddane vpred, ako pocit, že Boris ju potrebuje. Že nie je na tomto svete len tak, pre nič za nič.
Ale zrazu tu ostala len sama pre seba. Nik ju nevyčkával, netešil sa na ňu, nepozdvihoval jej sebavedomie. Zrada a sklamanie spôsobili v jej mysli prevrat.
Žiaľ ju zovrel a ona odkráčala z kaviarne. Bolo už deväť hodín večer a Natália netušila, kde prenocuje. Ak ostane von, do rána prinajmenšom prechladne. Sliedila po parkovisku pred kaviarňou. Autá prichádzali, niektoré odchádzali, a ona náhle spozornela. Prebudil sa v nej pocit zase na seba upútať pozornosť. Akoby to bolo pre ňu drogou. Nikdy nepomýšľala na to, žeby takáto krádež mohla byť pre ňu ohrozením zdravia. Dosiaľ ju nikdy nechytili, ale čo ak by raz predsa? Tento muž by z nej vymlátil dušu. Vyzeral mocne, hoci výškou neovplýval. Asi taký, ako jej otec. Vystúpil zo svojho červeného drahého auta s telefónom pri uchu, zo zadného sedadla vybral bundu a spolu s peňaženkou a kľúčami držal všetko v jednej ruke. Stále telefonoval, dokonca sa s niekým dobre bavil a veci hodil na prednú kapotu.
Preložil mobil k druhému uchu, pridržal ho ramenom a pokúsil sa obliecť vestu. Natália akoby vyslala laserové lúče smerom k peňaženke a kľúčom od auta. Nevšímal si ju, slabé neónky ju zahaľovali do nevýrazného svetla, a tak, keď sa náhle ocitla pri ňom, len preľaknuto zmeravel.
"Ty šteňa!" zreval a pokúsil sa schmatnúť ju. Mobil mu spadol a Natália len zopár metrov od chlapa zastala.
"Kedy mi konečne dáš pokoj?" vrieskal na parkovisku.
"Je to neskutočné, aký si idiot!" vrátila mu rovnakým tónom.
"Ty...ty si hádam všade. Čo si do riti vlastne zač?!" Richard sa topil vo vlastnej bezradnosti.
"To mi povedz ty! Ako sa pre kristove rany môžeš nechať trikrát okradnúť? Ty určite nie si normálny!"
"Ja nie som normálny? A ty si?!"
Krik utíchol a obaja si vyčítavo hľadeli do tvárí.
"Vráť mi peňaženku!" zavelil.
"Neziap na mňa!"
Richard sa pomätene rozosmial. Chvíľu prešľapoval na mieste, hľadel do zeme, na auto, dokonca v zúrivosti kopol do pneumatiky. Mala pravdu, je idiot.
Stále tam postávala a čakala s jeho peňaženkou v ruke.
"Dúfam že nečakáš, že ťa pozvem na kávu, aby si mi vrátila to, čo je moje," spamätal sa konečne.
"To by bol teda večer. Nedivila by som sa, keby si prišiel aj o topánky."
"Natália Keryová... mňa ľudia neokrádajú. To ty ma okrádaš!" ukázal na ňu prstom. Ruky založil vbok a zlostne na ňu hľadel.
Ona sa vo vnútri takmer dusila smiechom. A div nevybuchla. Toto určite nie je náhoda, že sa jej podarilo trikrát okradnúť toho istého človeka. A ako sám nepriamo povedal, vždy na inom mieste a za iných okolností.
Predýchala výbuch smiechu a previnilo pozrela do zeme.
"Prepáč," povedala napokon a zjavne ho šokovala. Spustil ruky a urobil dva kroky jej smerom.
Natiahla k nemu ruku s peňaženkou a on si ju vzal. Dlho si ju premeriaval a ona sa zaškerila, keď z myšlienok ho vyrušil zvoniaci mobil. Schmatol ho zo zeme a pozrel na displey.
"Hneď som vo vnútri," oznámil a strčil si ho do zadného vrecka.
"Ja neviem, či sa ti mám vyhrážať, alebo ťa prosiť, ale nechcem ťa už nikdy v živote vidieť!" povedal ešte a odkráčal do kaviarne, v ktorej ešte pred pol hodinou sedela ona. Hľadela, ako sa za ním zatvárajú dvere. Kľúče od jeho volva mala vo vrecku a tak ostala blízko. Čakala, že každú chvíľu vyletí a príde si ratovať auto, no nestalo sa tak ani po takmer dvadsiatich minútach. Usúdila, že na to príde, až keď bude odchádzať, a tak spokojne otvorila zadné dvere a usadila sa do vyhriatého interiéru.
Pošúchala si ruky a pohľad na pohodenú deku jej vykúzlil úsmev. Strčila kľúče do zapaľovania a uložila sa na zadné sedadlo. Po necelej polhodine ju pohltil spánok.
Televízor ticho blikal do tmy a Gabriel sa umáral obavami. Desať preč, vonku tma a zima a jeho milovaná dcéra sa neohlásila. Ani Martin Mikula, ktorý mal dnes vďaka bohu nočnú, a mohol sliediť po meste. Prisľúbil mu, že ak nebudú mať hlásené výjazdy, tak sa pokúsi každú hodinu skontrolovať čakárne staníc a poprosil o to isté kolegov z Bystrice.
Prebehla ním triaška pri pomyslení, že von je len niečo nad nulou. Bezducho odkráčal do Natalinej izby a cestou premýšľaľ, čo mala ráno na sebe, či bola oblečená dostatočne teplo. Želal si, aby mala na sebe ten hrubý sveter, čo jej naposledy kúpil, a v snahe preniesť toto prianie do reality, otvoril jej skriňu. Chvíľu behal očami po oblečení a v sekunde zmeravel. Jej školská taška bola pohodená pod vešiakmi. Schmatol ju a skontroloval. Mala v nej nedojedenú desiatu.
"Bola doma, bola doma..." opakoval si, a keď ten hrubý sveter nenašiel, trochu sa mu uľavilo. Vošiel do spálne. Emily čítala knihu pri nočnej lampe.
"Niečo nové?" obrátila pozornosť k nemu.
"Kde si dnes bola? Vravela si mi ráno, že budeš mať celý deň voľno."
Zamyslela sa. "Nebola som nikde, Gabi. Prečo sa pýtaš?"
"Určite?"
Kývla plecami, nechápavo pokrútila hlavou a potom povedala: "Bola som akurát v supermarkete nakúpiť niečo na obed."
"Náhoda je sviňa," poznamenal. "Nataly bola doma, jej taška je v skrini."
Emília vypúlila oči. "Tak to je teda naozaj čertovská náhoda. Ale pravdupovediac, ak by som aj bola doma, Gabi, sotva by som ju zadržala."
"Ale isto by si mi zavolala a ona by nestihla nikam ďaleko újsť."
"To je síce pravda, ale myslím si, že ani teraz nie je ďaleko. A vieš čo si ešte myslím? Mal by si pozhasínať a nechať odomknuté dvere. Možno len čaká niekde blízko domu, aby sa mohla vkradnúť. Kým budeš bdieť, nevstúpi."
Gabriel sa zasmial.
"Je neuveriteľné ako dokážeš stále veci odľahčiť. Ale priznávam, je v tom kúsok pravdy. Beztak som unavený, takže asi naozaj pôjdem do postele," oznámil.
"Do pi...!" začula Natália a vzchopila sa. Auto sa zaknísalo, ako do neho Richard nasadol a ona sa mohla podľa zvuku len domnievať, že búcha hlavou do volantu. Z vonku sa ozíval smiech a slová ako - ty si naozaj mimo človeče, prisám bohu, máš tie gule ešte v nohaviciach?
Podľa hlasu spoznala Alexa. Jemne sa usmiala. Nakazila sa jeho vrúcnym smiechom. Bola schovaná pod dekou a čakala, kedy ju z nej Richard strhne a prerazí ju výbuchom hnevu.
Jeho nepozornosť však nepoznala hraníc. Po krátkej rozlúčke s Alexom naštartoval a vyrazil. Jemné pohupávanie ju znovu uspalo, a tak keď začula vyľakané skríknutie, od preľaknutia kopla nohou a takmer vykopla dvere.
Richard práve cúval do garáže, keď si uvedomil, že niekto leží pod dekou. Strhol sa, šliapol na brzdu a všetko to sprevádzal hrdelný výkrik.
"Kurva...ja ťa zabijem!" neovládal sa. To už Natália s dekou prehodenou cez plecia stála na jeho vydláždenom dvore a prebúdzala sa. Jeho krik jej do spiacich uší prenikal prudko a intenzívne sa zavrtával do jej mysle.
"To nie je možné, toto je sen! Ty nemôžeš byť skutočná, veď toto je choré!"
Mlčala a čakala, až polapí dych. Chodil sem a tam po dvore, prsty zabáral do svojich hnedých vlasov, vzdychal, nadával, pokrikoval a potom sa konečne akotak upokojil.
"Ja nemôžem za to, že si taký nepozorný. Chcela som sa ti ospravedlniť za tú krádež a myslela som, že oceníš, ak ti dám pozor na auto. Nechal si v ňom kľúče a ja okrem toho, aj tak nemám kde prespať," vysvetľovala trpezlivo a dúfala, že dospí v jeho dome.
"Tak ty si mi strážila auto! Fajn! Tak ja ti ďakujem a teraz vypadni!" ukázal rukou k bráne.
"Riky, prosím..."
"Riky? Aký som ti ja Riky? Ty ma hovno poznáš!"
Zamlčala sa, ale on nie.
"Vlastne čo by si ma nepoznala. Veď máš všetky moje kreditky, občianku, vodičák, preukaz poistenca... Ak okamžite nezmizneš, zavolám políciu."
"Potrebujem niekde prespať," zaprosila.
"Prespať? A ty si myslíš, že ja ťa z vďaky za to, že si mi neukradla aj auto, vezmem do svojho domu? Veď by si bola schopná odmontovať mi aj batérie z kúpeľne," zúril.
"Ja ti nič nevezmem..."
"Ó, bože, zlodej kričí chyťte zlodeja!"
Vzdala to.
"Odíď odtiaľto!" zavelil.
"Dovoľ mi ostať tu. Nemám sa teraz ako dostať do Bystrice."
"To ma absolútne nezaujíma!" neprestával kričať.
"Ja ťa neokradnem, prisahám."
"Narátam do troch a zavolám políciu."
"Nenechávaj ma vonku, prosím!"
"Tri..." povedal a siahol po mobile. No len zahral, že telefonuje a potom ruku spustil k telu.
"Vieš čo, rob si čo chceš. Už sa tebou nevládzem zaoberať," poznamenal, zaparkoval auto do garáže a zamkol za sebou dvere domu. Vchodové svetlo o malý moment zhaslo a ona prikráčala k dverám. Zababušená do deky, ľahla si na pohodlnú lavičku na malej terase. Chvíľu ešte vnímala ako sa zhasínajú postupne všetky svetlá v dome a potom, trasúc sa zimou, zadriemala.
7.
Útla nemocničná izba poskytla Gabrielovi akýsi zvláštny pocit upokojenia. Hoci Natália takmer bojovala o život, on vnímal iba jediné, je pri nej a už nikdy nedovolí, aby odišla. Prisľúbi jej nemožné, aby si ju pripútal, aby ju presvedčil, že je tu pre ňu, a že mu môže veriť.
Ťažko dýchala, bola rozhorúčená a hoci už na štrbinku pootvorila oči, stále nevládala nič povedať.
Silne podchladenú, takmer bez života ju zavčas rána priviezli do tejto nemocnice vo Zvolene. Požiadal okamžite o prevoz do Banskej Bystrice, no bude to možné až popoludní. Dovtedy tu s ňou vyčká.
Alex sa celú noc prehadzoval. Mrzelo ho, čo povedal Natálii a na druhej strane hľadal dôvody, pre ktoré sa Natália správa tak nevhodne. To, že okradla Richarda už po tretíkrát, bolo úsmevné. Škoda, že nečakal Richarda na parkovisku. Rád by ju videl a ospravedlnil by sa ešte raz. A možno by napokon aj zabránil jej incidentu s Richardom. Nepochopiteľne sa nechal v škole vyprovokovať a povedal jej slová, ktoré by za normálnych okolností nikdy nevyslovil. Nájde si na to priestor dnes a porozpráva sa s ňou.
Richard mal neopísateľné výčitky. Hanbil sa a hneval sa na seba. Keď ledabolo pozrel z okna kuchyne o siedmej ráno a zbadal ju tam, takmer omdlel. Vybuchol hnevom, prudko otvoril vchodové dvere, ale potom si povedal, že zúrivosť zahodí a vec vybaví s políciou. No napokon volal stodvanástku, keď sa mu takmer nepodarilo nahmatať jej pulz.
Teraz bolo už šesť hodín večer a on si zistil, že ju previezli do Banskej Bystrice. Zajtra pozbiera všetku odvahu a pôjde ju navštíviť. Akosi stále nemohol uveriť tomu, že to, čo sa mu za posledné dni a mesiace s touto dievčinou prihodilo, je skutočne pravda. Ešte aj Alex počas dňa vyzvedal a z nepochopiteľných dôvodov sa vypytoval, prečo Natália nebola v škole.
"Čo som jej pestún?" veletel na neho, ale potom sa ospravedlnil a vysvetlil, čo sa jej prihodilo. Alex mu pridal na pocite viny slovami: "Si môj kamarát, ale som z teba veľmi sklamaný. Mohol si zavolať mne, vrátil by som sa po ňu!"
Prešli dva dni, kým sa Richard odhodlal dať svoje svedomie do poriadku. Nazrel do izby, v ktorej ležala Natália, ale úzkosť, ktorú pocítil, mu nedovolila ostať tam dlhšie. Spala a tak sa obrátil a meravo odkráčal von z nemocnice. Prehrabe sa vo svojich dokladoch a nájde vizitku pána Keryho. Hoci ju vtedy v hoteli nechcel, on mu ju napokon nechal na stolíku a Richard ju niekde založil.
Zastal pri aute, keď pána Keryho zbadal vystupovať zo svojho BMW. Vyšiel mu v ústrety s očakávaním hrubého odmietnutia.
"Oh, pán Bartovič..." predbehol ho Gabriel.
"Dobrý deň. Rád vás vidím."
Gabriel sa pousmial a zastal pred ním.
"Prepáčte, mrzí ma, čo sa stalo Natálii," pokračoval Richard.
"Hm," zaznelo a Gabriel sa naďalej len díval na Richarda.
"Chcel som vedieť, ako sa cíti ... spala, keď som vošiel."
"Nechali ste jej tam kvety?" hľadel mu takmer do srdca.
Richardovi zvieralo celé vnútro. Mal nedostatok kyslíka, potil sa a želal si zmiznúť v tomto jedinom okamihu.
"Nevedel som, či to bude vhodné," vykoktal napokon.
Gabriel sa chutne zasmial. "Prepáčte, ja som len žartoval. Nemusíte sa ani ospravedlňovať. Ja totižto hľadím na problém stále z hĺbky a podarilo sa mi zistiť, prečo moja dcéra v ten deň ušla. Takže ten s kým si budem vyrovnávať účty, bude váš kamarát Alex Hvorecký. Aj keď ..." zaryl do jeho očí svoj pohľad.
Nemusel vyriecť jediné slovo, aby Richard pochopil, že to v podstate spustil on. Označil Natáliu za zlodejku a týmto si vytvoril o nej jediný neoblomný obraz. Nedal si povedať ani v ten večer, keď ho tretíkrát takmer okradla, a keď ho Alex presviedčal, že za každým takýmto správaním sa niečo skrýva, a že ľuďom treba vedieť dať šancu.
Gabriel Kery sa rozlúčil a rýchlo odkráčal. Richard naopak, len pomaly sa presúval k svojmu autu s hlavou sklonenou k zemi. Ako pokarhaný prváčik.
Natália stále spala, keď otec vošiel. Ticho sa usadil a láskavo na ňu hľadel. Jemne ju pohladil po spotených vlasoch a ona sa mykla. Zavrtela sa a ďalej spala. Už nemala vysoké teploty, ale zo zápalu pľúc sa bude liečiť ešte dlho.
Hľadel do jej tváre a jeho myseľ pohltila informácia, ktorú sa dozvedel od Zuzany Dobiašovej. Využili, že Natália je v nemocnici a urobili jej potrebné vyšetrenia aj na gynekológii. Chvíľu sa zdalo, že to nebude možné, no Zuzana túto vec riešila priamo s primárom oddelenia, a tak Natália sa napokon na pár minút ocitla u nej v ambulancii. Rýchly ultrazvuk, ešte rýchlejšie vyšetrenie. A záver, porodila dieťa.
Jeho myšlienky pretrhli otvárajúce sa dvere. Pozrel na vchádzajúceho sympatického muža a vzápätí na dcéru, ktorá otvorila oči.
"Dobrý deň," pošepol Alex a na rozdiel od Richarda, pôsobil oveľa viac sebavedome. Podal Gabrielovi ruku a pousmial sa na neprebudenú Natáliu.
"Ahoj," pošepol jej smerom.
"Ako sa máš?"
Neodpovedala, len na neho hľadela. Netušila, prečo je v izbe, ale rada ho videla.
"Cíti sa lepšie?" pozrel teda smerom ku Gabrielovi.
"Ale áno, bude istotne v poriadku, len to chvíľu potrvá," odpovedal mu a nespúšťal z neho zrak. Hoci Alex to videl, ustavične pokukoval po Natálii a jemne sa znenazdajky usmieval.
"Nečakal by som vás tu. Zvláštne, že ste prišli. Cítite aj vy výčitky, tak ako váš trikrát okradnutý priateľ?"
Alex sa absolútne nenechal vyviesť z miery. "Výčitky? Nie. Prišiel som, aby som sa uistil, že sa uzdraví a myslel som, že jej skrátim dlhé chvíle strávené na lôžku. Tak som jej niečo priniesol," povedal a podal jej knihu, ktorú celý čas držal v ruke.
Natália sa pousmiala a Gabriel tento úsmev zachytil. Ostal chvíľu zmätený.
"Môžme sa porozprávať na chodbe, prosím?" navrhol a vstal.
"Ale iste," súhlasil Alex a naklonil sa ešte k Natálii. Jemne sa dotkol jej ruky, v ktorej zvierala knihu a pošepol: "skoro sa uzdrav, provokatérka."
Očakával spršku útočných viet od Gabriela a tak sa v chodbe zhlboka nadýchol.
"Už viem, prečo utiekla zo školy," spustil, sotva zatvoril dvere izby.
"Áno, a ja viem, že to viete."
"Naozaj?"
"Pozrite sa, nie preto som prišiel..."
"To som si všimol."
"Ako prosím?"
"Že som si všimol, že ste za Natáliou prišli z iného dôvodu a nie ospravedlniť sa jej."
"Nemám sa jej prečo ostravedlňovať."
"Nepriamo ste ju označili za zlodejku!"
"Pán Kery, možno som sa nechal uniesť tým, ako sa so mnou rozprávala a tým, čo mi o nej povedal Richard. Priznávam, že to bola chyba. Oboje bola chyba. Ale nebudem sa ospravedlňovať ani jej, ani vám. Vám preto nie, lebo to, čo som povedal Natálii, sa vás nijako netýka a Natálii sa neospravedlním preto, lebo by to znamenalo, že jej úchylku kradnúť, akceptujem. A to nie je pravda. Takže ... beriem na vedomie to, čo som sa o nej od Richarda dozvedel, ale zároveň, čo sa týka môjho prístupu k Natálii, začínam od začiatku a vytvorím si svoj vlastný obraz."
Gabriel si v hlave chvíľu ukladal jeho slová. Mierne ho šokovali. Uprene pri tom Alexovi hľadel do očí. Boli plné odhodlania, života a naoko detskej radosti.
Akoby mu preplo v hlave, siahol do zadného vrecka nohavíc a vytiahol peňaženku. Zalovil v nej a podal Alexovi malý papierik. Natáliinu fotku. Prijal ju, navonok neprejavil žiadnu emóciu, ale jeho srdce poskočilo radosťou.
"Je stará dva roky. Vtedy ešte bola šťastná... aspoň to tak vyzerá."
Alex natiahol ruku a chcel fotku vrátiť.
"Nie, nie, len si ju nechajte. Je vaša."
Zneistel. "Prečo? Vám nebude chýbať?"
"Mám ešte jednu takúto v aute."
"Ale..." očami žiadal odpoveď.
"Videl som, ako sa na ňu pozeráte," vysvetlil, poďakoval Alexovi za návštevu a zatvoril sa v izbe. Alex sa spokojne usmial. Je to divné, netipická situácia, ale prijal ju ako niečo príjemné.
Pozeral sa na Natáliu naozaj ako na iné študentky, ale to, čo cítil, nebolo nič sexuálne. Bol to pohľad, ako keď chcete dobiť Himaláje. Dostanete výzvu a príjmete ju. Viete, že tá cesta nebude stále príjemná a už vôbec nie ľahká, a čím budete bližšie k vrcholu, tým to bude zložitejšie. Napriek tomu sa na túto výpravu dáte a viete, že to, čo vás bude poháňať, bude stále kratšia vzdialenosť a odhodlanie zvíťaziť nad samým sebou.
. . .
Bolo krátko po Novom roku, pozajtra začína škola. Alex si pripravoval nejaké veci, keď ho vyrušilo zvonenie telefónu. Pozrel na displej a na sekundu sa prekvapil.
"Prosím," ohlásil sa a nedočkavo čakal, kto sa vynorí spoza neznámeho čísla.
"Ahoj Alex. Natália."
Srdce zvýšilo obrátky a on rýchlo reagoval.
"Milé prekvapenie. Prajem veľa lásky v novom roku."
"Podobne. Chcem len vedieť, čo s tou knihou? Chceš ju späť alebo je to darček?"
Na moment sa zamyslel.
"Mám ju už veľmi dlho, chcel by som ju teda späť, ale môžem ti priniesť ďalšiu, ak chceš."
"Porozmýšľam. Túto ti vrátim v škole."
"Okey, len ťa prosím, nerob to v triede."
Začul ako sa zachichúňala.
"Prečo? Michaela ešte nevie, že si bol za mnou v nemocnici?"
"Natália... " zastavil ju, "...ty nie si takáto. A ja to viem. Ja vidím za tú tvoju škrupinu."
Odmlčala sa a on načúval.
"Nechaj si tie reči, Alex, a neboj sa, nebudem na teba žalovať," vyplesla napokon.
"To je dobre, že mi to vravíš. Budem ti veriť. A ešte niečo... Beriem, že mi tykáš, ale v škole nie."
"To bol rozkaz alebo prosba?"
"Na toto ti nebudem odpovedať. Si dostatočne inteligentná."
Teraz mal sto chutí vidieť, ako sa tvári. Či je zmätená, zamyslená, alebo sa usmieva.
"Čau v škole," povedala napokon a rýchlo zložila. Nepočkala ani na jeho pozdrav. Usmial sa.
"Ty si už vonku z polepšovne?" privítala ju Michaela, sotva vstúpila do triedy. Zopár spolužiakov sa zasmialo a Natália sa bez záujmu o ňu usadila. Zdá sa, že sa jej hádka s Alexom prevalila. Cítila sa skľučujúco. Tešila sa, keď vchádzala do brány školy, ale teraz mala chuť zutekať.
"Dobre tam varia?" dobiedzala z diaľky.
Nereagovala, hoci zlosť v nej sa stupňovala.
"Vyrezali jej tam jazyk," začula spoza chrbta a prudko vstala. V ruke držala Alexovu knihu a odhodlane s ňou kráčala k Michaele. Ak jej teraz povie, že jej ju Alex doniesol priamo do nemocnice, tak sa zloží plačom.
Dvere triedy sa otvorili a učiteľka tento slovný útok zastavila skôr, akoby začal. Natália sa bez slova vrátila k svojej lavici a knihu nateraz strčila do tašky.
pokračovanie http://www.1000knih.sk/obchod/romany/sumrak-v-dusi
http://www.martinus.sk/?uItem=193088