Diego a Roberta III - Pocity
Keď som to začula nechcelo sa mi veriť vlastným ušiam. Ako si mohol Diego dovoliť niečo také. Ale ja som to nenechala tak a pomstila sa mu ta ako sa patrilo. Zobrala som pohár z limonádou a postavila sa zaňho. Thomas sa na mňa pozeral ale nič nepovedal, ja som sa trochu pousmiala a vyliala to Diegovi na hlavu. Thomas sa začal rehotať a Diego zjapať ,,Roberta si normálna, tebe šibe!“ ,,Nie Diego, vieš čo si obyčajný hajzel nič viac a nič nemej,“ Thomas sa ešte stále rehotal a Diego len nechápavo pozeral. Až sa mi tisli slzi do očí ale nemohla som plakať. Otočila som sa na odchod a ešte raz sa na neho pozrela a odišla. Už som ho v živote nechcela vydieť, hnusil sa mi. Vošla som do izby, ľahla si na posteľ a strašne začala plakať. José a Lupita rýchlo pribehli a začali sa vypytovať prečo plačem a čo sa stalo. Ja som sa nezmohla ani na jednu hlásku, no keď som sa trochu upokojila všetko som im povedala a oni sa len na seba pozreli a zborovo povedali ,, Je to sviniar!“ ja som opäť začala plakať. No potom niekto zaklopal. Vôbec som netušila kto to mohol byť a tak som si rýchlo utrela slzy a poslala dievčatá nech idú otvoriť. Keď otvorili dvere stál v nich on, Diego. Opäť som sa rozplakala a ľahla na posteľ. Diego chcel ísť dnu no dievčatá ho nechceli pustiť. Asi po desiatich minútach prosíkania to José vzdala a pustila ho dnu. Obe sa mi ospravedlnili a odišli preč. Diego si kľakol k posteli a chitil ma za ruku ,, Nechaj ma, magor,“ vytrhla som ruku a otočila sa mu chrbtom. Diego ma chytil za bok a otočil si ma k sebe ,, Roberta, musím ti niečo povedať, to čo si počula bolo nedorozumenie, ja som hovoril o niekom inom, bol to Giovanni, to je môj kamoš a zhodou okolností má priateľku ktorá sa vola presne tak ako ty. To onej som hovoril že Giovanni sa sňou chce len vyspať a potom, dovidenia, ale to je celí náš Giovanni. Prosím nehnevaj sa na mňa,“ začal prosíkať a nahodil psí pohľad ktorému som nemohla odolať. Ešte chvíľu som ležala na posteli a potom som sa postavila ,, Naozaj je to pravda?“ spýtala som sa ,,Áno myslíš si že by som klamal?“ spýtal sa a trochu sa pousmial ,,No ja neviem, a už neviem čo si mám myslieť o tejto škole, o tebe, o týchto inbeciloch a tak.“ ,,A čo kedy som ťa namiesto toho pobozkal, a ty by si mi potom povedala čo si o mne myslíš?“ ,,Diego ja, budeme len kamaráti, okej?“ ,,Ale Roberta ja som si myslel že, no vieš, môžem sa ťa niečo spýtať?“ spýtal sa ma a bolo vidno že ma riadnu trému ,,Ale iste Diego čo len chceš,“ v jeho očiach bolo vidieť strach ale aj niečo iné čo som nemohla ,,identifikovať“. ,,Roberta, nechceš so mnou chodiť?“ opýtal sa a jeho strach čo odpoviem sa omnoho zvýšil. Cítila som ako mu krv v žilách doslova vrie, a tak som ho radšej pustila ,,Diego, ja......ja neviem, bojím sa. Nechaj ma si to premyslieť a zajtra ti dám odpoveď, môže byť?“ spýtala som sa a on len nemo čumel do blba ,, Halo, Diego, zem ťa volá,“ povedala som s trochou smiechu v hlase. Jemne som ho buchla po ramene, vtedy sa prebral. ,, Nad čím si tak tuho premýšľal?“ ,, Ale, nad ničím, le som sa trochu zamyslel.“ ,,Tak už choď, nech ťa tu nenájde Esteban.“ ,,Dobre ale zajtra mi dáš svoju odpoveď, jasné?“ ,, Neboj už choď,“ postavila som sa z postele a šla ho odprevadiť k dverám. Už som ich šla otvoriť keď v tom mi chytil ruku a vlepil nádherný a vášnivý bozk. Ostala som tam stáť ako obarená a keď som mu šla vrátiť uvedomila som si že tam už nie je. Sadla som si na posteľ a premýšľala nad tým čo mu zajtra poviem, no na sto percent mu poviem áno, ale teraz už idem spať aby som zajtra bola poriadne vyspatá.